Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (5.1971)

deloval, stále to isté a takmer nezmeneným spóso-
bom. A po celý ten čas mal pocit, že sa mu nedaří,
že nemóže dosiahnut to, čo by chcel. Přežíval tú
trýzeň, ktorú. poznal a spozná každý, kto sa pokú-
ša verne uchopit viděné. Je to prirodzené, lebo
v události tvorenia, z ktorej dielo vzniká, sa
povodně pohnutky transformujú. Zároclok tejto
transformácie spočívá sčasti v samej povahe
videnia.
Představme si například maliara alebo sochára
pri práci podlá modelu in actu. Vo chvíli, keď sa
štetec dotýká plátna alebo keď prsty formujú
hlínu, oko už nespočívá na predmete, ale upiera sa
na vytvárané dielo. Namiesto bezprostrednej
skutečnosti má umelec před sebou to, čo mu z nej
ostalo v památi. Nenapodobuje teda vlastný
objekt zrakového vněmu, ale svoj pamáťový obraz
z něho, to čo psychiater označuje za eidetický
zážitok.16 Ten však už nie je iba pasivným odtlač-
kom empirickej skúsenosti. Jeho podobu určuje
celá osobnost umelca, jeho fyzické a psychické
dispozície, nekontrolovatelná tvořivost památi,
jeho imaginácia.
Alebo, všimnime si, čo aké věci Giacometti spodo-
boval. Umělcovi, ktorý sa opiera o viděné, nebývá
modelom čokolvek, akýkolvek náhodný výsek
skutečnosti. Vždy ide o výher, o volbu, ktorá sama
umelca osvětluje. Giacometti najčastejšie kreslil
svoj ateliér, dom a krajinu z okolia rodnej Stampy,
brata Diega, svoju matku a ženu Anette, dověr-
ných priatelov.17 Podobné ako Cézanne, obracal
pozornost na věci blízké a dobré známe; no na
rozdiel od něho dával přednost tomu, к čomu ho
okrem clenne opakovanej optickej skúsenosti
pútalo spojivo hlbšieho 1’udského vztahu, osobný
zážitok18 a aktívna sympatia. V portrétoch je
například Giacomettiho poměr к modelu udaný
tým najpriamejším, najkomunikativnějším spóso-
bom: postava tvoří v priestore strednú os a je
vždy situovaná frontálně, teda dokonale vis à vis.
Ťažiskom je hlava, najma jej čelný aspekt, tvář.
Malovat alebo modelovat tvář nie je však to isté,
ako malovat predmet. Nemožno ju pozorovat ako
to, čím z objektívneho hladiska je,19 lebo je rázu
objektívneho aj subjektivného, ona identifikuje
člověka, prezentuje navonok jeho Ja. A nemožno
ju preto ani postihnút len na základe zmyslových
údajov. Giacomettiho portréty, ako všetky dobré
a pravdivé portréty, sú akoby dvojitými podobiz-
ňami — ukazujú osobnost člověka, vystihnutú

iným človekom, a zároveň v spósobe, akým je
stelesnená podoba modelu, vyjadrujú podobu
tvorcovu.
Samo videnie je teda viac než videnie, je to
fenomén, v ktorého podstatě tkvie, že je přesáho-
váním seba samého. Medzi maliarom a viditelnom
sú úlohy nevyhnutné prevrátené, napísal Marleau-
Ponty, maliar „má dojem, že jeho najosobnejšie
skutky — jeho gestá a čiary, ktorých je len on sám
schopný a ktoré sú pre iných Indi zjavením, vyvie-
rajú z věcí samých . . .“20 Ako a čo všetko sa deje
v tej chvíli, keď sa videnie vteluje do gesta, keď
dielo nadobúda tvar, keď sa rodí umenie, vždy
bolo a bude záhadou. Nielen pre toho, kto stojí
před dielom, ale aj pre tvorců samého. Ani tá
najpoctivejšia analýza nedovolí rozoznat v ume-
leckom diele presnú hranicu těla a ducha, vedomia
a podvedomia, zákonitosti a náhody.

9. Alberto
Giacometti:
Anette VIII,
1962, bronz


199