Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 5.1971

Page: 244
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1971/0250
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
Po šiestich hlavných kapitolách vlastnej štúdie
následuje závěr, ktorý je obšírným výberom
z ideologických a estetických zistení, ku ktorým
autorka dospěla v predchádzajúcich kapitolách.
Následuje rozsiahly poznámkový aparát, sved-
čiaci o mimoriadne svedomitej autorkinej heuristic-
ké j príprave.
Na konci knihy je připojený velmi cenný vedecký
katalog diel P. M. Bohúňa, o ktorý sa odteraz
bude moct ako o prvý základ oprieť ďalšie bohú-
ňovské skúmanie, resp. jeho doplňanie. Autorke
tu možno azda vyčítat iba zaradenie obrazov 18
a 19 do II. oddielu katalogu, zachycujúceho obrazy
slovenského 1’udu v Bohúňovom diele. Pretože ide
o dubióznu atribúciu, autorka mala mat vo svojom
oeuvre-katalógu aj oddiel, registrujúci diela, ktoré
sa umělcovi z akýchkolvek dóvodov zatiaT iba
připisujú, a sem sa mali zařadit aj spomenuté dva
obrazy.
Až v súvise s katalógom Bohúňových diel sa
ukazuje, že pri výklade tvarových vlastností umel-
covho prejavu bolo by bývalo iba prospěšné tažit
i z Morelliho metody, ktorá sústreďuje pozornost
na Bohúňov charakteristický, a třeba povedať
nie vždy vydařený spôsob kreslenia a maliarskeho
podania rúk. Autorka, pravda, problém rúk na-
koniec nemohla celkom obísť, ale vysvětluje ho
iba velmi zběžně a, podlá mojej mienky, nie pri-
merane (str. 202). „Porcelánovitosť“ rúk na Bohú-
ňových obrazoch je obdobou napr. „napuchnu-
tých“ peří na Machkových podobizniach, charakte-
risticky tvarovaných, resp. nasadzovaných uší na
Klemensových modeloch, „vystrúhaných“ nosov
u Rombauera a pod. Morelliho metoda sa, ako
vieme, zakladá v podstatě na porovnávaní cletailov,
pričom sa opiera o zistenie, že právě nosné zložky
maliarskeho diela (ako je napr. kolorit alebo kom-
pozícia) sa móžu ovela 1’ahšie napodobniť, resp.
mylné zamieňať, ako vcelku nenápadné alebo
podružné tahy napr. osobného rukopisu určitého
majstra, alebo jeho spôsob utvárania určitých
často sa opakujúcich detailov. Táto pomocná me-
toda, odhalujúca jeden z príznakov Bobúňovho
prejavu, rnóže byť pri opatrnej aplikácii iba pro-
duktívna aj pri dopíňaní, resp. spresňovaní vědec-
kého katalogu.
Ak mám teraz stručné charakterizovat základné
hodnoty práce dr. Eleny Dubnickej, konštatujem
po prvé, že sa autorke podařilo presvedčivo a
maximálně podložené rekonstruovat život a dielo

P. M. Bohúňa a pravdivo určit jeho zmysel a
význam, a to tak z hladiska ideovo-estetického,
ako aj historicko-spoločenského. V dizertácii sa
právom konštatuje, že „najhlbší zmysel Bohúňovej
umeleckej tvorby je v tom, že bojuje za společenské
i kultúrne uplatnenie člověka z demokratických
ludových vrstiev slovenskej spoločnosti, že hlásá
jeho prebudenie i zrelosť pre uvědomělý politický
a občiansky život, a to aj v osobitných a svojráz-
nych národných formách, čo pre privilegované
triedy tých čias vonkoncom nebolo prirodzené.
V tomto zmysle Bohúňovo umenie nepochybné
nadobúda nielen nefeudálnu, ba priam proti-
feudálnu ludovosť, ale aj národný charakter“
(str. 219).
Po druhé: dr. Dubnickej sa prostredníctvom
osobnosti a tvorby P. M. Bohúňa podařilo riešit
viaceré z aspektov, ktoré boli rozhodujúce pri
sformovaní slovenskej národnej školy maliarskej ;
súčasne sa jej podařilo správné pochopit aj roz-
pornost spoločenskej bázy, tvoriacej substrát tohto
historicky nového javu. Autorka popři tom na
konkrétnem umeleckom materiáli ukazuje, v akých
podobách a přeměnách sa médiom Bohúňovej
umeleckej tvorby v štyridsiatych až sedemdesia-
tych rokoch 19. storočia do našich pomerov premie-
tali, resp. v nich cloznievali štýlové prúdy klasi-
cistické, empírové, novoempírové, novobarokové,
novorenesančné, biedermeierské i myšlienky roman-
tické a realistické.
Teraz niekolko pripomienok všeobecných i čiast-
kových.
Pokial ide o pojem realizmu, autorka je na viace-
rých miestach příliš poplatná rokmi 1950—1960,
keď sa — ako to už dnes móžeme povedať — otázky
realizmu nastolovali a pertraktovali takmer ako
pověra, idealisticky, jednak ako všeplatné zaklí-
nadlo, a jednak ako ideálna norma, ktorú umenie
v celom svojom vývine akoby beznádejne chytalo
za „šosy“. Tieto názory sú překonané, a pojem
realizmu sa používá už aj u nás vo filozofii скот
a historicko-estetickom zmysle slova primeranejšie
a presnejšie. V poňatí, ktoré mám na mysli, termí-
nom realizmus sa označujú dve věci. Je to — volné
povedané — po prvé, tendencia pravdivo zobra-
zovat skutočnosť, ktorá sa konkretizovala v prie-
behu historického vývinu umenia v rozličných
prúcloch a smeroch. Třeba ju chápat vývinovo, nie
ako ustrnutý sloh, resp. presne vymedzenú tvorivú
metodu. A po druhé, ako tvořivá metoda pravdi-

244
loading ...