Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1977-1981(1977)

Page: 31
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1977_1981/0035
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
31

armádou nezaměstnaných. Nemecká literatára
z cias weimarskej1 republiky americké tendencie
stavať gigantické stadióny všeobecne odsudzuje:
ihrisko je pre športovca, nie pre diváka. Takáto
kritika pramenila často nie zo sociálnych aspek-
l°v, ale zo závisti voči víťaznej a blahobytnej
Amerike v dobách inflácie a biedy porazeného
Nemecka. Stanovisko diktované hospodářskou
nevyhnutnosťou sa neraz vydávalo za zásadné.
No vo výstavbě drobných športovo-rekreačných
Uirísk stála weimanská republika azda na čele
vtedajšieho vývoj a. Hitlerovým príchodom
k moci sa mění aj oficiálny názor: fašistický re-
Zlra praje právě koloisálnym stavbám, uprednost-
nuje však projekty slúžiace priamo pripravovanej
v°jne. Stadióny musia ustápiť strategicky důleži-
tým autostrádam.
Doteraz spomínané stadióny sledovali istý vý-
tvarný ideál buď iba akosi pomimo, v rámci
skromných finančných možností, alebo historizo-
Vali. Staršie výtvarné směry 20. istoročia (doznie-
vajúca secesia, expresionizmuis) sa okrem Garnie-
r°V|ho pokusu1 ešte nedotkli oblasti športovej
architektúry. Značná zásluhu na tom mal a
skutočnosť, že egoistická spoločnosť nemala ešte
rozriešené ovel’a naliehavejšie problémy. Objed-
návatel’mi štadiónov bývali obyčajne športové
kluby s obmedzenými prostriedkami, čo sa preja-
Vovalo nielen v použitom materiáli a v realizácii
Projektu, ale už vo výbere projektanta. Až v dva-
dsiatych rokoch sa športovou architektúrou začí-
najá zaoberať prvé dva výtvarné směry: holand-
ská skupina Stijl a sovietski konštruktivisti.
Reprezentačným dielom Stijlu na tomto poli
kol Olympijský stadión v Amsterdame z roku
1925 ,s póvodnou kapacitou 40 000 miest. Jeho
Projektantům bol Jan Wils, priatel’ Mondrianov
a představitel' skór konzervatívnejšieho křídla
Stijlu; za spolupracovníka si vybral neskoršieho
autora ázcmného plánu Amsterdamu a předsedu
C. I. A. M. Cor van Eesterena. Riešením tribún
stadión připomíná Colombes, 400-metrovú běžec-
ká dráhu však ešte obieha ovál cyklistickej. Funkč-
né momenty nedovolili Wilsovi uplatnit’ vý-
tvarné názory Stijlu v plnej miere, a tak v celko-
Vej koncepcii štadióna převláda osová symetria
nad stijlovskou harmóniou, vytváranou rovno-
váhou kontrastov. Základný ovál je azda jedinou


Olympijský stadión v Amsterdame. PohTad z hlavnej tri-
búny. Fotografia F. Kresáka

křivkou štadióna a uhol, ktorý zviera spádnica
hïadiska, je azda jeho jediným kosým uhlom.
Horizontály a vertikály ,sa snažia o vzájomná
rovnováhu. Aby v celkovom dojme neprevládali
horizontály obidvoch rovnako vysokých striech
tribun, vypíná isa oproti hlavnej iz nich, avšak
už mimo oblasti hl’adiska, v pozadí štíhlá, drama-
tizujáca veža, patriaca k monumentálnemu pří-
chodu do štadióna, k Maratónskej bráně. Hoci
v hornej časti je veža až -sochársky riešená, nechce
byť výslovnou dominantou štadióna, čo badať
z jej vysunutia mimo jeho priečnej oisi (odóvodne-
ného aj funkčně) i zo samého vyčlenenia z ob-
jektu. Hlavná tribána je hrou drobných hmôt a
plosiek, akoby zasévaných a vysávaných, vyvo-
lá vajácich iláziu pohybu. Vertikály a horizontály
sá odlišené farebne ako na antickom chráme:
prvé sá zváčša tehlovočervené, druhé povodně
biele. Čestný sektor je akousi tribánkou v tribáne
a hlavná lóža je priamo přístupná zo závodiska.
Toto sprostredkovanie kontaktu s pretekármi je
demokratickým prvkom: v porovnaní so štok-
holmským královským baldachýnem z roku 1912
badať už výrazný společenský pokrok. Stereotóm-
nu tehlová fasádu, dnes «časti zastavaná, oživujá
pravoúhlé zdražené otvory, neraz spájané v celé
pasy, ako aj vysunuté či zasunuté plochy. Roz-
miestnenie opakujácich sa detailov do značnej
loading ...