Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1977-1981(1977)

Page: 123
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1977_1981/0127
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
123

Umeleckohistorický charakter renesančnej
a barokovej okennej výplně

ZUZANA ŠEVČÍKOVA

Poznat’ stavebné dielo znamená poznat’ celý
komplex problémov — od rýdzo1 technických, re-
nieselných až po výtvarné: všetky sú však vzá-
jemné v kcinečnom výraze nerozlučné zviazané.
Dnes si už na základe výslkumov architektury
a štúdia zachovaných póvodných návrhov osvoju-
jeme ovel’a hlbšiu, vedeckejšiu představu o týchto
jednotlivých častiach. Iste sa nemóže oibchádzať
napr. otázka farby v architektonickom diele.
Vieme, ako sa mění jeho charakter, keď sa tek-
tonický zmysel (a to neplatí len pre renesanciu)
zdórazní alebo1 potlačí farbami: vnímané prie-
čelie opticky cdïahcujù alebo zhmotňujú. Právě
preto, lebo architektúra ako výtvarný druh nemó-
že v obraznej konikrétnej forme vyjádřit’ umělec-
ký obsah a je svojou podstatou odkázaná vo vý-
raze na každý formový článok, je dóležité, aby
_architekt, resp. špecialista pri pamiatkovej obnově
rátal zvlášť starostlivo is týmitO' faktormi. Tieto
otázky sú závažné, veď architektúra je jedným
z činitelov vytvárania životného prostredia a tak-
to sprostredkovane formuje aj 1’udskú osoibnosť.
Naše představy, upevňovanie .sa v prostředí,
celé to estetické osvojovanie si skutečnosti sa deje
aj vžitými náhladmi, návykmi alebo tradíciami.
Je isté, že zmysel a cit pre vytvárané hodnoty
"aie je nehistorický. Převážná vačšina 1’udí, žial,
aj niektorí odborníci, spáj a představu o stredove-
kom alebo ibarokovom objekte s najrozmanitej-
sffini formami, ktoré majú svoj kořeň v romantiz-
rne 19. storočia: například problém okna. Histo-
rickoisť sa tu zvyčajne potvrdzuje tým, že sa okná
Oasadzujú na priečelie a křidlami sa otvarajú von.
Skutočnosť je však taká, že tento s.pósob je his-

toricky velmi mladý a prechádza, ako technická
novinka, do všeobecného' používania až v druhom
desaťročí 19. storočia a v tomto zmysle sa výhrad-
ně používá vo vztahu k novovytváraným koncep-
ciáim priečeliia len do obdobia okolo1 roku 1860.
Novorenesanoia už v plnom rozsahu používá
zdvojené okná za okennou nikou, ktoré sa otvára-
jú dovnútra.
Toto poznanie je velmi dóležité nielen pre pa-
miatkovú prax, ale umožňuje nahliadnuť hlbšie
do póvodného výtvarného charakteru architek-
tury. Z hladiska architektonickéj koncepcie na-
ozaj nie je 1’ahostajné, že sa v mnohých prípadoch
plasticita nasadených okenných rámov dostává
na priestorovú úroveň a výrazovú kvalitu archi-
tektonického členenia, tvoří plastickú plochu před
sgrafitovanou plochou múru alebo kamenným
rámom, osadením do osekaného kamenného oste-
nia podstatné mění jeho povodně proporcie. Ta-
kýchto zmien historickej architektúry v dósledku
rozmanitého spósobu nasadenia okien je celý rad.
Poznanie historického vývinu okna v tomto zmys-
le je teda rovnako závažné ako napr. vedecké
poznanie úlohy farby v architektúre.

Na tému, ku ktorej chceme touto' štúdiou pri-
spieť, bolo už napísaných niekolko zasvatených
článkov: v podstatě hovoria o hlavných vývino-
vých znakoch okna, predovšetkým ako1 o súčasti
architektúry niektorého slohového obdobia. Po-
známe aj práce, ktoré sa zao.berajú vývojovými
obdobiami jednotlivých súčasti architektúry,
loading ...