Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1977-1981(1977)

Page: 214
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1977_1981/0218
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
214

nielen ako proistriedok, ale aj ako ciel’ umenia.
Přiznává mu tvořivý aspekt, keď tvrdí, že:
. napodobňovatelia predstavujú Indi lepších,
ako všeobecne sú, aleibo horších, alebo takých,
akí sú. Tak postupujú maliari. Polygnotos 1’udí
robil krajšími, Pausanias ich zohyzďoval, Dioný-
zos ich maloval podobných sebe . . . Možno nie
sú možní takí india, alkých maloval Zeuxis, pre-
tože ich maloval krajších, ale je potrelbné, aby
to, čo má byť vzorom, převyšovalo to, čo je“.
V helenizme sa princip mimezis chápe aj vo
význame věrnosti prírode, aj v zmysle jej tvoři-
vého tlmočenia. Prvú líniu zastupuje Plinius, kto-
rý isa domnieva, že věrné portréty iboli počas
mnohých pokolení najváčšou ambíciou umenia.
Věrnost’ prírode, „živosť“ dlel vysoko oceňuje
i Pseudo-Aristoteles. Viac sa o slovo hlási však
i hodnotenie subjektivných činitelov umeleckej
tvorby, a pretože sa na dlelo už nenazerá len ako
na záležitost’ čisto technickej zručnosti, ale aj
ducha, dostává sa aj slobodné uchopenie přírody
na jedno z popredných miest hodnotenia. Tak
Kallistratos je přesvědčený, že umělecké dlelo
nie je zviazané s napodobňovaním přírody, ale
je jej rivalom. A Proklos píše: „Ten, kto tvoří
podlá skutečnosti, pokial ozaj na ňu dbá, ten,
samozřejmé, nevytvára krásu . . . Skutočnosť je
plná disharmonie, a nie je pravou krásou . . . Aj
Feidias urobil postavu Dia, neprihliadajúc na
skutočnosť, ale pri myšlienke na Dia Homérov-
ho.“ Plotinos dovršuje tento pól emancipovanéj-
šieho vztahu k prírode a prakticky isa stavia proti
mimezis, pretože ako tvrdí, nestačí na uchopenie
pravdy: „Umenia nenapodobňujú věci prírody,
ale prenikajú do zákonov, v ktorých je prameň
prírody, a taktiež umenia tvoria vela samy zo
seba, pretože ak je niekde chyba, tak samy zo
seba dodajú krásy.“
Druhou kategóriou spojenou tesne s hodnote-
ním uměleckého diela je v období starověku
krása. Neibola chápaná ani tak v zmysle kvality
ako v zmysle vztahu niečoho k niečomu a navýše
představovala i hodnotu etickej povahy. Až v he-
lenizme isa chápe nielen v zviazaní s dobrou mo-
rálkou, ale aj ako estetická kvalita. Táto skutoč-
nosť súvisí najmá s prevládajúcimi spiritualis-
tickými a idealistickými tendenciami v oblasti
filozofie, ktoré našli svoj odraz aj v umelecko-

teoretických názoroch Plutarcha, Dia Chrysostó-
ma, Maxima z Tyru, ale najmá Plotina. Naj-
váčšmi ovplyvnili svojím poňatím krásy starověké
myslenie pythagorejci. Krásné je len to, čo má
dokonalé proporcie a tle spočívajú v číslach. Na
základe představy, že krása je vypočítatelná
hodnota, ktorá existuje v zrozumitelnej, preskú-
šanej forme, je dokonalá forma ako' ideál krásy
kritériom na poisúdenie výtvarného diela. Je nor-
mou a zlepšovat’ ju je posláním1 umelca. „Dobré
proporcie majú mieru a rytmus,“ píše Sokrates.
Nazýva ich eurytmickými. Eurytmia je předpo-
kladem krásy uměleckého výtvoru. Aj Platón
vidí všetko, čo je „dobré a krásné“, v miere, pro-
porciách, symetrii, harmonii. „Zvláštnost’ umělec-
kého diela spočívá vo vhodnom usporiadaní častí,
vo vnútornom súzvuku, dohřej kompozici! a
štruktúre,“ hovoří. Aj1 Aristoteles sa prikláňa
k všeobecnému názoru, že krása je záležitosťou .
proporcií, súladu častí, harmonie. Jej předpokla-
dem je však i velkost a ohraničenie, dodává. Nic
totiž, čo je malé, nemóže byť ikrásne, takisto ako
nič, čo nie je ohraničené, nemóže byť dokonalé.
Tento názor sa v období helenizmu vynára v kon-
cepciách stoikov, Ciceróna, Lukiana, ale až u Plo-
tina sa střetáváme s kvalitativně novým chápá-
ním tejto kategorie. Chápe krásu nielen ako
vztah, ale aj čosi bytostné a podstatné, čo spo-
čívá vo výraze. V prvom zvázku Enneidy píše: -
„Prečo sochy, ktoré majú v sebe viac života, sú
krajšie od iných, hoci lby tie boli lepších roizme-
rov? A prečo živý člověk, hoci menej1 krásny, je ,
krajší ako pěkný člověk na obraze? Preto, že je
predmetom lásky. A to zasa preto, že má duišu.“
Plotinos tak vnímá krásu nielen ako1 mrtvy sklad
častí v zmysle pythagorejcov, ale ako živú kva-
litu, nie neměnného a statického charakteru, ale
ako’ pretvárajúci sa obsah, expresiu. Krása před-
stavuje podlá něho bezprostředné danú mieru
umenia, je jeho ciefom. Symetriu charakterizuje
ako vonkajiškový jav krásy, nie jej podstatu, tou
je duch, ktorý ňou „prosvitá“.
Pojem duchovnej krásy nie je novou kategó-
riou1, ktorá by bola Plotinovou invenciou. Obja-
vuje sa už u Platóna ako idea abstraktnej povahy,
ktorá je prakticky uměleckými prostriedkami, ake
poskytuje výtvarný přejav, nedosiahnuteíná. Du-
chovná krása je sice podlá jeho predstáv vyššoU
loading ...