Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1977-1981(1977)

Page: 216
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1977_1981/0220
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
216

vznikáním a vynachádzavým vymýšlením toho,
aby vzniklo niečo z věcí, ktoré můžu a nemusia
byť a ktorých žriedlo leží vo vytvárajúcom, a nie
vo výtvore“, a dodává, že „vďaka umeniu vzniká
všetko, čoho forma je v duši“, zaoberá sa aj otáz-
kou subjektívnej účasti umelca na utváraní ob-
sahovej izložky výtvarného dřela.
Idea, myšlienka, ako svojbytný prvok, koreš-
pondujúci is javovou realitou a nepostrádatelné
východisko' umeleckej tvorby, našla odraz v mno-
hých formuláciách helenistidkých autorov. Cicero
ideu vymedzuje vo vztahu ku krásnej forme a
vznešenosti, nezávisle od prírodnej pravdivosti.
„Keď Feidias tvořil postavu Dia . . . tak iste sa
na nikoho nepozeral, komu by formu připodobnil,
ale v jeho mysli mal miesto istý vzor krásy, ktorý
sledoval a do ktorého ponořený riadil svoje ume-
nie a svoje ruky.“ Alkinoo's rozumie pod ideou
tiež vzor, náčrt toho, čo bezprostředné predchádza
vytvoreniu výtvarného diela, keď vyjadřuje svoj
názor v myšlienke, že „nesporné každý umelec
má vzor v sehe a jeho tvar dává matérii“. Je to
akási anticipácia renesančného termínu „désig-
ne “ ako jedného z hlavných stimulov tvořívej
činnosti umelca.
Chápanie idey ako výrazu subjektívnej účasti
umelca na procese výtvarnej tvorby bolo najza-
stúpenejšie v ispirituialistických koncepciách filo-
zofie a estetiky helenizmu, v ktorých je idea po-
nímaná ako transcendentný prvok, vrodený uměl-
covi súčasne s věčnou představou boha. Tak o nej
uvažuje Dion Chrysostomos, keď vyhlašuje, že
„umelec vlastní ju i vďaka svojej analogii s bo-
hem. Idea ibola před ním, on je len jej tlmoční-
kom a učitel’om“. Kallistratos pri hodnotení práce
sochána poukazuje na to, že sochárove ruky, „ob-
dařené dobrodením božieho vnuknutia, zaplavené
vzrušením, tvoria geniálně diela“. V Plodinových
představách je idea prejavom transpozície nad-
zmyslového světa do světa zmyslového, kde ume-
lec je prostredníkom. „Kameň, ktorému dalo
umenie peknú formu, je pěkný nie preto, že je
kameňom, pretože rovnako pěkný by bol i druhý
kameň, ale pre formu, akú mu dalo umenie. Táto
forma však netkvie v materiáli, ale v myšlienke
umelca a vďaka němu vojde do kameňa.“
Ak ispiritualistické tendencie, počínajúc Pla-
tónem a končiac Plotinom, obohatili teóriu ume-

nia o kategóriu idey ako výrazu účasti umělecké-
ho subjektu na procese tvorby na základe ab-
strakci!, a to akousi „cestou zhora“, přispěli stoici
sivojím utvořením kategorie představy a fantázie
k pojmoslbviu takrečeno „cestou zdola“, na zá-
klade skúseností s praktickou psychológiou života.
Keď sa Filoístratos pokúša vo svojom opise ma-
liarskej' galérie o definici™ představy, píše:
. . představa je umělcova myšlienka o nápo-
dobném .. . je múdrejšou tvorkyňou ako napo-
dobňovanie, pretože napodobňovanie vykonává
to, čo vidělo, a představa aj to, čo- neviděla, opte-
ra júc sa o analógiu ,s' bytím“. Představa má teda
akési intelektuálně jádro, obsahuje tvořivý prvok,
je obrazom, ale aj myšlienkou. Podobný názor
má Chrysipos, keď tvrdí, že „z predstáv sa jedny
opierajú o znalost’ umenia, iné sú pozbavené tejto
znalosti. Inalk sa pozerá na obraz umelec, inak
ten, čo sa v umění nevyzná“. Chrysipos tak urobil
dóležitý krok vpřed. Posúva psychologický mo-
ment z oblasti1 tvorby do oblasti vnímania výtvar-
ného diela divákom a jeho schopnosti posudzovať
ho. Súčasne tento jeho výrok stelesňuje dobovú
skepsu k otázke, kto je kompetentný hodnotit’
výtvarné dřelo. Tak Lukianos vyhlašuje, že on
si dovolí ocenit’ len krásu umeleckéhoi diela a
problémy spojené s výtvarnými otázkami nechá-
vá na posúdenie samým umelcom. Prevládajúcou
mienkou je, že ten, kto v danom odbore pracuje
a kto sa v ňom vyzná, může hodnotit’ výtvory,
patriace do jeho oblasti. „Tak ako jedine mudrc
móže prehliadnuť mudrca . . . tak o maliarstve,
rezbe <a sochárstve móže súdiť len umelec,“ píše
Plinius. Tábory však boli dva. Na straně druhého
stáli tí, ktorí sa opierali 01 vieru v zmyslové po-
znanie. „Každý člověk má oisobitný zmysel pre
krásu a umenie. Vďaka němu chápe a hodnotí
umenie. Jemu vďačí za schopnost’ rozlíšenia, čo
je v umění dobré, správné a čo je mylné,“ tvrdí
Cicero. Je to převratná myšlienka nielen v oblasti
estetiky, ale aj kritiky umenia a vďaka tomu, že
bola v naisledujúcich storočiach zasunutá do úza-
dia, i právo laictva posudzovať výtvarné dielo
bolo znova aktuálně až ovela neskór. Sporadicky
tieto problémy vystupovali na povrch v období
talianskej' renesancie a skutečné riešenie si vy-
žiadali až v 18. storočí vo Francúzsku, v súvis-
losti s uspořádáváním pravidelných výstav.
loading ...