DOI Artikel:
Hanáková, Zora: K začiatkom teoreticko-kritickej interpretácie výtvarného diela
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51702#0221
217
Sami umělci v antike často respektovali viac
kritiku laikov ako umelcov. Tak Plinius v Star-
ších kapitolách o prirode píše, že maliar Apelles
vystavoval svoje diela v obchode a skrytý za nimi
Počúval kritiku okoloidúcich.
Keďže sme prenikli do oblasti vnímania výtvar-
ného diela, pokúisime sa oisvetliť, čo sa vôbec od
diela v skúmanom období požadovalo a z akych
Pozícií sa hodnotilo jeho posobenie na divaka.
Demokritova veta: „Velké radosti pochadzaju
z pozorovania krásných diel,“ je svojou lapidar-
nosťou a struičnolsťou vyjádřením raných estetic-
kých pocitov gréckej klasiky. Čo vsak z radosti
z krásy, ak za ňou nie je nič realne, pytaju sa
sofisti a Alkidamas ich názory formuluje takto:
»Sochy sú napodobnením ozajstnych fiel, ked sa
na ne díváme, vzbudzujú v nás radost’, ale uzitok
člověku nedajú nijaký.“ Sofisti na rozdiel od
esteticky chápaného požitku hladajú účel, prak-
tické poslanie výtvarného diela, a nenachadzaju
ho. Aj epikurejci oceňujú výtvarné dielo z prak-
tického hladiska a nevidia v ňom nic, co by im
niohlo poskytnut' okrem příjemného zazitku. Aris-
ton, jeden zo stoikov, zastáva názor, ze umelecke
dielo pósobí na zmysly, oči, uši, ale nie na rozum,
intelektuálna komunikácia je tak vylucena z ob-
lasti vnímania diela divákom. Výtvarné dielo je
len estetickou kvalitou. Ak sa Chrysipos domnie-
va, že krásné věci sú hodné uznania samy osebe,
co platí aj pre výtvarné dielo, vyjadřuje tym
Vseobecne rozšírenú požiadavku na hodnoty vý-
tvarného diela, ktoré nie sú výrazom jehoskutoc-
nych hodnot ako výtvoru spolocenskej povahy,
ale ako luxusného predmetu mimo realnej skutoc-
Oosti, mimo zmyslu života. Toto utilitai isticke
stanovisko je akýmisi jednostranným, okliestenym
Přebráním Aristotelovho poňatia estetického zá-
žitku, ako sa ním zaoberá v Etike: „Nenazývajú
Sa ani umiernenými, ani prostopášnými 1’udia,
htorí cítia rozkoš z toho, co vyplyva z funkcie
zraku, či sú to farby, tvary alebo obrazy, hoci
možno připustit’, že vo vztahu k tymto veciam
existuje isúčasne aikási specifická rozkoš . . .
Estetický zážitok spojeny s krásou a prijem-
nosťou na jednej straně a pozitok spojeny s uce-
l°m a funkciou na1 druhej straně su takto dvoma
Pólmi, v ktorých sa pohybuje vnímanie umě-
leckého diela v tomto období.
Oproti klasickej ére gréckej antiky sa v hele-
nizme spolu s přeměnami v oblasti umenia obja-
vujú aj nové, často svojou povahou subtílnejšie
kritériá na poisudzovanie výtvarného diela, ktoré
súvisia najma s1 nestatickým chápáním umenia
ako tvořivého procesu, kde popři účasti objektív-
nych zákonov má právo na vyjadrenie aj subjekt
umelca. Ak sa v klasickom období oceňuje věr-
nost’ kánonu, typovosť, teraz sa hodnotí viac
i originálnost’, individuálně prvky, citovost’, nápa-
ditost’. „Výtvor je vždy nějakým spósoíbom objav
tvorců. Kto by, uvidiac sochu alebo obraz, nepo-
myslel ihned’ na tvorců soohára alebo maliara,“
pýtá sa Chrysipos. Je to značný krok ypred, ak
si spomenieme na Platónovo popieranie tvorivej
účasti umelca v procese umeleckej tvorby.
Charakteristickou črtou helenistických autorov
je, že nepísali o umění svojej doby, ale vracali
sa pri svojich interpretáciách do obdobia gréckej
klasiky, v ktorej umění viděli stelesnené všetky
požiadavky, ktoré na výtvarné dielo kládli. Bola
to predovšetkým skromnost’ materiálu, ale přitom
bohatost’ výrazu, roizmanitoisť podania, elegancia
ducha. „Za Perikla vznikli diela udivujúce vel-
kosťou, neporovnatelné, čo sa týká tvaru a vý-
zoru, ked’ tvorcovia navzájom súperili, aby sa
nad řemeslo povznieslo krásné umenie,“ vyjadřu-
je svoj obdiv Plutarchos. Maximos iz Tyru spája
požiadavku novosti is vernosťou klasickým hod-
notám v zaujímavom postřehu: „Sochy nepodlie-
hajú jednej forme, nie sú jediného rodu, nie je
v nich jedno umenie a nie je jeden materiál. . .
Gréci věděli, že bohov třeba ctiť tým, čo je na
zemi najkrajšie, čistou matériou, 1’udskou po-
stavou, dokonalými uměním.“
„To, čo vznikne, vzniká buď na základe změny
tvaru, ako socha z bronzu, alebo ma základe pri-
dania hmoty, ako v tom, čo vyrastá, buď ubratím
toho, ako ked’ z kameňa vznikne postava Herme-
sa, alebo skladbou toho, ako’ pri budovaní domu,
alebo napokon prostredníctvom kvalitatívnej pře-
měny, ako keď niečo mění svoju látku,“ napísal
Aristoteles vo svojej Fyzike a po prvý raz tak
urobil pokus o> základné definovanie a odlíšenie
postupu práce soichára od postupu práce v plasti-
ke a architektúre. Neskór, v renesancii, naňho
nadviaiže Alberti so svojou koncqpciou uberania
materiálu v sochárstve a pridávania v práci s hli-
Sami umělci v antike často respektovali viac
kritiku laikov ako umelcov. Tak Plinius v Star-
ších kapitolách o prirode píše, že maliar Apelles
vystavoval svoje diela v obchode a skrytý za nimi
Počúval kritiku okoloidúcich.
Keďže sme prenikli do oblasti vnímania výtvar-
ného diela, pokúisime sa oisvetliť, čo sa vôbec od
diela v skúmanom období požadovalo a z akych
Pozícií sa hodnotilo jeho posobenie na divaka.
Demokritova veta: „Velké radosti pochadzaju
z pozorovania krásných diel,“ je svojou lapidar-
nosťou a struičnolsťou vyjádřením raných estetic-
kých pocitov gréckej klasiky. Čo vsak z radosti
z krásy, ak za ňou nie je nič realne, pytaju sa
sofisti a Alkidamas ich názory formuluje takto:
»Sochy sú napodobnením ozajstnych fiel, ked sa
na ne díváme, vzbudzujú v nás radost’, ale uzitok
člověku nedajú nijaký.“ Sofisti na rozdiel od
esteticky chápaného požitku hladajú účel, prak-
tické poslanie výtvarného diela, a nenachadzaju
ho. Aj epikurejci oceňujú výtvarné dielo z prak-
tického hladiska a nevidia v ňom nic, co by im
niohlo poskytnut' okrem příjemného zazitku. Aris-
ton, jeden zo stoikov, zastáva názor, ze umelecke
dielo pósobí na zmysly, oči, uši, ale nie na rozum,
intelektuálna komunikácia je tak vylucena z ob-
lasti vnímania diela divákom. Výtvarné dielo je
len estetickou kvalitou. Ak sa Chrysipos domnie-
va, že krásné věci sú hodné uznania samy osebe,
co platí aj pre výtvarné dielo, vyjadřuje tym
Vseobecne rozšírenú požiadavku na hodnoty vý-
tvarného diela, ktoré nie sú výrazom jehoskutoc-
nych hodnot ako výtvoru spolocenskej povahy,
ale ako luxusného predmetu mimo realnej skutoc-
Oosti, mimo zmyslu života. Toto utilitai isticke
stanovisko je akýmisi jednostranným, okliestenym
Přebráním Aristotelovho poňatia estetického zá-
žitku, ako sa ním zaoberá v Etike: „Nenazývajú
Sa ani umiernenými, ani prostopášnými 1’udia,
htorí cítia rozkoš z toho, co vyplyva z funkcie
zraku, či sú to farby, tvary alebo obrazy, hoci
možno připustit’, že vo vztahu k tymto veciam
existuje isúčasne aikási specifická rozkoš . . .
Estetický zážitok spojeny s krásou a prijem-
nosťou na jednej straně a pozitok spojeny s uce-
l°m a funkciou na1 druhej straně su takto dvoma
Pólmi, v ktorých sa pohybuje vnímanie umě-
leckého diela v tomto období.
Oproti klasickej ére gréckej antiky sa v hele-
nizme spolu s přeměnami v oblasti umenia obja-
vujú aj nové, často svojou povahou subtílnejšie
kritériá na poisudzovanie výtvarného diela, ktoré
súvisia najma s1 nestatickým chápáním umenia
ako tvořivého procesu, kde popři účasti objektív-
nych zákonov má právo na vyjadrenie aj subjekt
umelca. Ak sa v klasickom období oceňuje věr-
nost’ kánonu, typovosť, teraz sa hodnotí viac
i originálnost’, individuálně prvky, citovost’, nápa-
ditost’. „Výtvor je vždy nějakým spósoíbom objav
tvorců. Kto by, uvidiac sochu alebo obraz, nepo-
myslel ihned’ na tvorců soohára alebo maliara,“
pýtá sa Chrysipos. Je to značný krok ypred, ak
si spomenieme na Platónovo popieranie tvorivej
účasti umelca v procese umeleckej tvorby.
Charakteristickou črtou helenistických autorov
je, že nepísali o umění svojej doby, ale vracali
sa pri svojich interpretáciách do obdobia gréckej
klasiky, v ktorej umění viděli stelesnené všetky
požiadavky, ktoré na výtvarné dielo kládli. Bola
to predovšetkým skromnost’ materiálu, ale přitom
bohatost’ výrazu, roizmanitoisť podania, elegancia
ducha. „Za Perikla vznikli diela udivujúce vel-
kosťou, neporovnatelné, čo sa týká tvaru a vý-
zoru, ked’ tvorcovia navzájom súperili, aby sa
nad řemeslo povznieslo krásné umenie,“ vyjadřu-
je svoj obdiv Plutarchos. Maximos iz Tyru spája
požiadavku novosti is vernosťou klasickým hod-
notám v zaujímavom postřehu: „Sochy nepodlie-
hajú jednej forme, nie sú jediného rodu, nie je
v nich jedno umenie a nie je jeden materiál. . .
Gréci věděli, že bohov třeba ctiť tým, čo je na
zemi najkrajšie, čistou matériou, 1’udskou po-
stavou, dokonalými uměním.“
„To, čo vznikne, vzniká buď na základe změny
tvaru, ako socha z bronzu, alebo ma základe pri-
dania hmoty, ako v tom, čo vyrastá, buď ubratím
toho, ako ked’ z kameňa vznikne postava Herme-
sa, alebo skladbou toho, ako’ pri budovaní domu,
alebo napokon prostredníctvom kvalitatívnej pře-
měny, ako keď niečo mění svoju látku,“ napísal
Aristoteles vo svojej Fyzike a po prvý raz tak
urobil pokus o> základné definovanie a odlíšenie
postupu práce soichára od postupu práce v plasti-
ke a architektúre. Neskór, v renesancii, naňho
nadviaiže Alberti so svojou koncqpciou uberania
materiálu v sochárstve a pridávania v práci s hli-