225

ze sa o vlastně stanovisko k tomuto nie malému
a důležitému javu nasej kultúrnej minulosti, ale
aj isúčasnosti dosial nepokúsila. Takáto situácia
okrem niekolkých na jednotlivé problémy zamera-
ných výnimiek (A. Güntherovà, J. Dubnický, L.
Saučin, M. Váross, P. Michalides) nemá analógiu
ani v literárnej, ani v hudobnej vede.
Čo o 1’udovom výtvarnom umění vieme, nám
sprostredkovali zváčša dosial’ iba národopisní bá-
datelia. K vytvoreniu celkového obrazu priistu-
pujú najskór vydělením a (samostatným skúma-
ním jednotlivých výtvarných prejavov, ako napr.
malby na skle, ludové sošky, náhrobníky, úle,
výšivky, čipky, ludová architektúra, keramika,
knižný dřevořez a ďalšie. No tieto monotematicky
zamerané štúdie jednoduchým mechanickým pri-
radením k sobe celkový správný obraz nevytvoria.
Toho sú si vědomí aj sami národopisní bádatelia.
Napr. M. Leščák2 píše na adresu védy o výtvar-
nom umění najviac, ale aj na adresu literárnej
védy, že zanedbávajú skúmanie problematiky ru-
dového umeniia. Východisko zo súčasnej stagná-
cie vidí správné predovšetkým v interdisciplinár-
nom výsikume. Podobný, hoci, domnievame sa,
menej reálny je aj návrh na utvorenie samostat-
nej „védy o 1’udovom výtvarnom umění“, no aj
on isvedčí o naliehavej potrebe hladať východisko
zo súčasnej neuspokoj ivej situácie.3 Riešenie
tejto situácie si vyžaduje nový přístup k ludové-
mu umeniu ako celku, no zároveň z róznych strá-
nok a hladísk. Je tu navýše i potřeba syntetické-
ho pohladil a širšej konfrontácie s ludovým umě-
ním v iných krajinách. Tejto medzinárodnej kon-
frontácie sa najmä v ostatnom čase dovolá-
vajú sovietski bádatelia, najmä preto, aby sa
mohli specifikovat národné principy a prvky
v ludovomi umění. Například v sovieitskom časo-
pise Dekorativnoje iskusstvo od roku 1973 pre-
hieha široká diskusia o róznych problémech lu-
dového' výtvarného umenia. No skór ako sa móže
takáto syntéza a medzinárodná konfrontácia usku-
točniť, třeba preskúmať naše súčasné pozna-
nie ludového výtvarného umenia a medzery o ne-
znalosti čím skór vyplnit’. Okrem iného aj z tých-
to dóvodov třeba kriticky zhodnotit napr. vývin
našich názorov na ludové umenie, prehladnou
formou zhrnúf výsledky poznatkov, ku ktorým
sa dospělo v jednotlivých druhoch ludového vý-

tvarného umenia. Citelne nám napr. chyba před-
stava o sllovenskom 1’udovom textile ako o celku,
o tkanině, výšivke a čipke osobitne, ale aj o ke-
ramike, skle, o celkovom charaktere a šírke so-
chárskeho prejavu v 1’udovom umění. Chýba me-
dziiným spracovanie ornamentu, ktorý je v na-
šom 1’udovom umění velmi bohatý a různorodý.
Nejde teraz o úplný výpočet, iba skór o náhodné
vyhřáté najvýznamnejšie příklady, ktoré třeba
spracovať tak z hladiska historického, ako aj
uměleckého. Vóbec velkým nedostaitkom je už
spomínaná absencia umeleckohistorických a teo-
retických analýz takmer všetkých druhiov ludo-
vého výtvarného umenia. Etnografickí bádatelia
donedávna iba do iistej' miery právom odmietali
umeleckohistorické kritéria pre ich jednostrannost,
lébo sa mechanicky prenášali a aplikovali zo slo-
hového’ umenia na ludové umenie a zdůrazňovali
jednostranné iba jeho súvislosti, resp. závislosti
od umenia oficiálneho' alebo slohového. Tieto
názory sú dnes už tiež zváčša překonané. Aj ume-
leckohilstoirioká veda přešla najmä v druhej polo-
vici 20. storočia metodologickým a světonázoro-
vým vývinom a jej dnešný stav dovoluje predo-
všetkým na princípoch marxistioko-leninskej fi-
lozofie a metodologie odkryt’ v 1’udovom1 umění
dosial neznáme poznatky a významy pre dnešok.
Píše o tom napr. sovietsky bádáte! C. Vágner.4
No takýto přístup k ludovému umeniu si musíme
ešte iba vytvořit’. Aktuálnost týchto výskumov
vidí Vágner najmä v tom, že ludové umenie svo-
jím úsilím „pochopit’ svět vcelku“ zodpovedá
súčaisným tendenciám vědeckého myslenia tak,
že si to ani lepšie nemožno představit.
Keďže nie je vypracovaná teória ludového ume-
nia, existuje nejednotnost v používaní pojmov a
termínov. Najčastejšie sa napr. pri ludových soš-
kách zamieňajú termíny plastika a skulptúra. Nie
sú synonyma a predstavujú výsledky dvoch róz-
nych sochárskych procesov (z lat. plassoi — přidá-
vám, sculpo — uberám). Tieto dva rozdielne po-
stupy sú neraz podstatnou charakteristickou črtou
jednotlivých talentov, ale niekedy určujú aj cha-
raktery celých kultúr. Tak napr. egyptské a grécke
sochárstvo1 má skulpturálny charakter, kým mezo-
potámske a velká část římského sochárstva, tá,
ktorá má svoje kořene v etruskom umění, má plas-
tický charakter, s čím' súvisí najmä vznik a vývin

15