DOI Artikel:
Kuhn, Ivan: Renesanc̆ná architektúra na Slovensku
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51703#0197
65
V nasej renesančnej architektúre sa často střetáváme s pravi-
delnými pódorysmi, komponovanými do Štvorca. s kubickou
formou hmôt a kvadratickými plochami. Časté sú aj jednoduché
číselné poměry — 1 : 1, 1 : 2, 1 : 3 atď., alebo vztahy blížiace sa
týmto pomerom. Kruh ako základ pôdorysu sa sice u nás v čistej
podobě v tomto období nevyskytuje, iba ako časť alebo detail
stavby (bašty, arkiere), alebo ako osnova viacuholníkovitých
pódorysov opevněných miest (Nové Zámky, Leopoldov), no
častou kruhu je aj oblúk, archivolta, arkáda, a tá bola oblubeným
motívom nasej renesančnej architektúry.
Wittkower přitom nepředpokládá, že by renesanční architekti
boli vo svojej tvorbě vždy a vědomě vychádzali z matematických
proporčných štúdií, a připisuje túto výrazná racionálnu tenden-
ciu aj všeobecnej klíme a vžitým estetickým názorom doby.
Alberti vraví o vrodenom cite, ktorý nám dává cítiť harmoniu
(WITTKOWER, R. : Grundlagen der Architektur im Zeitalter
des Humanismus, München 1969; prvé angl. vydanie 1949).
Hoci sa nám nezachovali doklady o matematických a geometric-
kých úvahách pri určovaní proporcií stavieb, neboli tieto problé-
my ani u nás celkom neznáme. Martin Rakovský píše vo svojej
spomínanej latinskej veršovanej úvahe De partibus rei publicae . . .
(1560) podrobné o matematických osnovách harmonie v hudbě,
spájajúc tieto výpočty — v zhode pre renesanciu dost’ typickej —
s prorokováním osudu. Číslo sa pokládá v zmysle pytagorovskej
filozofie za kluč ku všetkému.
17 André Malraux hovoří o čudnej tradicii v dějinách umenia,
keď sa „všetko netalianske hodnotilo inštiktívne podlá toho,
kofko talianskeho obsahovalo . . .“ a keď sa „klasifikovali, repro-
dukovali a zaradovali len diela, ktoré zodpovedali tradicii“
(MALRAUX, A.: Psychologie der Kunst, I, Hamburg 1958).
Rovnako jednostranné, metafyzické preceňovanie vplyvov má
čoraz menej miesta v súčasnej vede o umění a architektúre;
vonkajšie vplyvy nemožno skúmať bez dokladného poznania
vnútorných podmienok, ktoré sú koniec koncov rozhodujúce.
„Co by však bolo bývalo jednoduchšie, ako odvodit’ takýto za-
čiatok tohto tak ťažko definovatelného Štýlu od jednotného, pria-
meho, vonkajŠieho vplyvu! Len sa přitom zabudlo, že vonkajší
historický vplyv nie je nikdy poslednou příčinou duchovnej pře-
měny, pretože takýto vplyv móže pósobiť len vtedy, keď sú už
přítomné předpoklady na prijatie štýlu; jeho aktualita sa musí
vyjádřit’ sama, a nie že by on mohol vysvětlit’ aktualizáciu spre-
vádzajúcich ho javov“ (HAUSER, A.: Sozialgeschichte der
Kunst und Literatur, I, München 1953).
Aj v susednom Rakúsku kritizujú akademické stanovisko k do-
mácej renesancii ,, . . . zanedbanie rakúskej architektúry 16. a 17.
storočia nemožno vecne odovodniť. Že je v závětří výskumu,
to súvisí popři jej nevelmi divadelně efektnom výzore s tým, že
sa tu v epoche kultu osobnosti a vzniku uměleckých životopisov
odohrávala vo velkej miere anonymná stavebná činnost’. . .
Väzba ... na putujúcich talianskych umelcov . . . nepripúšťa vi-
dieť v týchto dielach fenomén skutečného domáceho rozvoja“
(WAGNER-RIEGER, R.: Die Baukunst des 16. und 17. Jahr-
hunderts in Österreich, Wien—München 1965. Wiener Jahr-
buch für Kunstgeschichte, Bd. XX, XXIV).
A to, čo povedal Heinrich Wölfflin na konci svojej vedeckej
dráhy o nemeckej renesancii, keď sa bol po celý svoj život zaoberal
predovšetkým klasickou talianskou renesanciou a barokom, platí
dvojnásobné o zdržanlivej a pokojnej renesančnej architektúre
na Slovensku: ,, . . . ale teraz sa naše posudzovanie změnilo v tom,
že inakšie kladieme akcenty hodnoty. Pre staršiu geneřáciu boli
tie výkony najvyšŠie, ktoré sa najváčŠmi ponášali na talianske,
my však vyššie hodnotíme právě nespútané stavby, ktoré talian-
skym meradlom nemožno merať, a , nečistá' renesancia je pre nás
najzaujímavejšia“ (WÖLFFLIN, H.: Gedanken zur Kunstge-
schichte, Basel 1940).
18 GRAMSCI, A.: Sešity z vězení, Praha 1959.
19 SANCTIS, Fr. de: Dějiny italské literatury, Praha 1959
(prvé tal. vydanie 1871).
Literatúra
BALDASS — FEUCHTMÜLLER — MRÁZEK : Renaissance
in Österreich. Wien — Hannover 1966.
BALOGH, J. : A magyar rennaissance építészet. Budapest
1953.
D1VALD, K. : A felsômagyarorszàgi renaissance építészet. Bu-
dapest 1900.
GÚNTHEROVÁ-MAYEROVÁ, A. : Renesančné umenie na
Slovensku. Pamiatky a múzeá 4, 1955, s. 97—114.
HEKLER, A.: Ungarische Kunstgeschichte. Berlin 1937.
KUHN, I.: Renesančná architektúra. In: Architektúra na
Slovensku do polovice 19. storočia. Bratislava 1958.
KUHN, I.: Kapitola o renesančnej architektúre na Slovensku.
In: Všeobščaja istorija architektury v 12 tornách. Tom 5. Moskva
1967.
KUHN, I. : Renesančná architektúra na Slovensku. Architek-
tura ČSSR, 1966, č. 9—10, s. 605—612, aj v angl., franc., špan.,
rus. a nem. překlade.
LECHNER, J. : Tanulmányok a lengyelországi felsomagyar-
országi reneszánsz építésrol. Budapest 1913.
LECHNER, J.: A pártázatos reneszánsz építés Magyarország
határai körül. Budapest 1915.
LICHNER, J.: Vývin renesančnej fortifikačnej architektúry
na Slovensku. Bratislava 1964 (nepublikovaná kandidátská di-
zertačná práca).
MAJZLÍK, D. : Architektúra renesančných kaštielov na Sloven-
sku. Bratislava 1957 (nepublikovaná kand. dizertačná práca).
MENCLOVÁ, D. : Architektura do konce 18. století. In : Umění
na Slovensku. Praha 1938, s. 44—47.
MENCLOVÁ, D. : Přehled vývoje renesanční architektury na
Slovensku. Bratislava, <?, 1934, s. 48—59.
POLÁK, J.: Renesancia na Slovensku. In: Československá
vlastivěda, 8, Praha 1938, s. 113—117.
Súpiš pamiatok na Slovensku. Bratislava 1967—1969, 3 zv.
WAGNER, VI.: Dějiny výtvarného umenia na Slovensku.
Trnava 1930.
WAGNER, VI.: Vývin výtvarného umenia na Slovensku. Bra-
tislava 1948.
Autoři fotografií:
J. Kaňka: 15, 19, 22, 27, 28, 36, 47, 49.
A. Paul: 3—6, 9, 10, 12, 14, 18, 21, 23, 24, 31, 32, 35, 37—39,
45, 46, 50.
K. Plicka: 8, 25, 26, 33, 51.
E. Plicková: 10.
Plány kreslila J. Hrdinová, I. Zuggová.
V nasej renesančnej architektúre sa často střetáváme s pravi-
delnými pódorysmi, komponovanými do Štvorca. s kubickou
formou hmôt a kvadratickými plochami. Časté sú aj jednoduché
číselné poměry — 1 : 1, 1 : 2, 1 : 3 atď., alebo vztahy blížiace sa
týmto pomerom. Kruh ako základ pôdorysu sa sice u nás v čistej
podobě v tomto období nevyskytuje, iba ako časť alebo detail
stavby (bašty, arkiere), alebo ako osnova viacuholníkovitých
pódorysov opevněných miest (Nové Zámky, Leopoldov), no
častou kruhu je aj oblúk, archivolta, arkáda, a tá bola oblubeným
motívom nasej renesančnej architektúry.
Wittkower přitom nepředpokládá, že by renesanční architekti
boli vo svojej tvorbě vždy a vědomě vychádzali z matematických
proporčných štúdií, a připisuje túto výrazná racionálnu tenden-
ciu aj všeobecnej klíme a vžitým estetickým názorom doby.
Alberti vraví o vrodenom cite, ktorý nám dává cítiť harmoniu
(WITTKOWER, R. : Grundlagen der Architektur im Zeitalter
des Humanismus, München 1969; prvé angl. vydanie 1949).
Hoci sa nám nezachovali doklady o matematických a geometric-
kých úvahách pri určovaní proporcií stavieb, neboli tieto problé-
my ani u nás celkom neznáme. Martin Rakovský píše vo svojej
spomínanej latinskej veršovanej úvahe De partibus rei publicae . . .
(1560) podrobné o matematických osnovách harmonie v hudbě,
spájajúc tieto výpočty — v zhode pre renesanciu dost’ typickej —
s prorokováním osudu. Číslo sa pokládá v zmysle pytagorovskej
filozofie za kluč ku všetkému.
17 André Malraux hovoří o čudnej tradicii v dějinách umenia,
keď sa „všetko netalianske hodnotilo inštiktívne podlá toho,
kofko talianskeho obsahovalo . . .“ a keď sa „klasifikovali, repro-
dukovali a zaradovali len diela, ktoré zodpovedali tradicii“
(MALRAUX, A.: Psychologie der Kunst, I, Hamburg 1958).
Rovnako jednostranné, metafyzické preceňovanie vplyvov má
čoraz menej miesta v súčasnej vede o umění a architektúre;
vonkajšie vplyvy nemožno skúmať bez dokladného poznania
vnútorných podmienok, ktoré sú koniec koncov rozhodujúce.
„Co by však bolo bývalo jednoduchšie, ako odvodit’ takýto za-
čiatok tohto tak ťažko definovatelného Štýlu od jednotného, pria-
meho, vonkajŠieho vplyvu! Len sa přitom zabudlo, že vonkajší
historický vplyv nie je nikdy poslednou příčinou duchovnej pře-
měny, pretože takýto vplyv móže pósobiť len vtedy, keď sú už
přítomné předpoklady na prijatie štýlu; jeho aktualita sa musí
vyjádřit’ sama, a nie že by on mohol vysvětlit’ aktualizáciu spre-
vádzajúcich ho javov“ (HAUSER, A.: Sozialgeschichte der
Kunst und Literatur, I, München 1953).
Aj v susednom Rakúsku kritizujú akademické stanovisko k do-
mácej renesancii ,, . . . zanedbanie rakúskej architektúry 16. a 17.
storočia nemožno vecne odovodniť. Že je v závětří výskumu,
to súvisí popři jej nevelmi divadelně efektnom výzore s tým, že
sa tu v epoche kultu osobnosti a vzniku uměleckých životopisov
odohrávala vo velkej miere anonymná stavebná činnost’. . .
Väzba ... na putujúcich talianskych umelcov . . . nepripúšťa vi-
dieť v týchto dielach fenomén skutečného domáceho rozvoja“
(WAGNER-RIEGER, R.: Die Baukunst des 16. und 17. Jahr-
hunderts in Österreich, Wien—München 1965. Wiener Jahr-
buch für Kunstgeschichte, Bd. XX, XXIV).
A to, čo povedal Heinrich Wölfflin na konci svojej vedeckej
dráhy o nemeckej renesancii, keď sa bol po celý svoj život zaoberal
predovšetkým klasickou talianskou renesanciou a barokom, platí
dvojnásobné o zdržanlivej a pokojnej renesančnej architektúre
na Slovensku: ,, . . . ale teraz sa naše posudzovanie změnilo v tom,
že inakšie kladieme akcenty hodnoty. Pre staršiu geneřáciu boli
tie výkony najvyšŠie, ktoré sa najváčŠmi ponášali na talianske,
my však vyššie hodnotíme právě nespútané stavby, ktoré talian-
skym meradlom nemožno merať, a , nečistá' renesancia je pre nás
najzaujímavejšia“ (WÖLFFLIN, H.: Gedanken zur Kunstge-
schichte, Basel 1940).
18 GRAMSCI, A.: Sešity z vězení, Praha 1959.
19 SANCTIS, Fr. de: Dějiny italské literatury, Praha 1959
(prvé tal. vydanie 1871).
Literatúra
BALDASS — FEUCHTMÜLLER — MRÁZEK : Renaissance
in Österreich. Wien — Hannover 1966.
BALOGH, J. : A magyar rennaissance építészet. Budapest
1953.
D1VALD, K. : A felsômagyarorszàgi renaissance építészet. Bu-
dapest 1900.
GÚNTHEROVÁ-MAYEROVÁ, A. : Renesančné umenie na
Slovensku. Pamiatky a múzeá 4, 1955, s. 97—114.
HEKLER, A.: Ungarische Kunstgeschichte. Berlin 1937.
KUHN, I.: Renesančná architektúra. In: Architektúra na
Slovensku do polovice 19. storočia. Bratislava 1958.
KUHN, I.: Kapitola o renesančnej architektúre na Slovensku.
In: Všeobščaja istorija architektury v 12 tornách. Tom 5. Moskva
1967.
KUHN, I. : Renesančná architektúra na Slovensku. Architek-
tura ČSSR, 1966, č. 9—10, s. 605—612, aj v angl., franc., špan.,
rus. a nem. překlade.
LECHNER, J. : Tanulmányok a lengyelországi felsomagyar-
országi reneszánsz építésrol. Budapest 1913.
LECHNER, J.: A pártázatos reneszánsz építés Magyarország
határai körül. Budapest 1915.
LICHNER, J.: Vývin renesančnej fortifikačnej architektúry
na Slovensku. Bratislava 1964 (nepublikovaná kandidátská di-
zertačná práca).
MAJZLÍK, D. : Architektúra renesančných kaštielov na Sloven-
sku. Bratislava 1957 (nepublikovaná kand. dizertačná práca).
MENCLOVÁ, D. : Architektura do konce 18. století. In : Umění
na Slovensku. Praha 1938, s. 44—47.
MENCLOVÁ, D. : Přehled vývoje renesanční architektury na
Slovensku. Bratislava, <?, 1934, s. 48—59.
POLÁK, J.: Renesancia na Slovensku. In: Československá
vlastivěda, 8, Praha 1938, s. 113—117.
Súpiš pamiatok na Slovensku. Bratislava 1967—1969, 3 zv.
WAGNER, VI.: Dějiny výtvarného umenia na Slovensku.
Trnava 1930.
WAGNER, VI.: Vývin výtvarného umenia na Slovensku. Bra-
tislava 1948.
Autoři fotografií:
J. Kaňka: 15, 19, 22, 27, 28, 36, 47, 49.
A. Paul: 3—6, 9, 10, 12, 14, 18, 21, 23, 24, 31, 32, 35, 37—39,
45, 46, 50.
K. Plicka: 8, 25, 26, 33, 51.
E. Plicková: 10.
Plány kreslila J. Hrdinová, I. Zuggová.