Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 127
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0259
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
127

diskurzívnymi a apriórnymi prvkami. Kauzalita
vývinu sa nechápe ako externý prvok, ale ako vnú-
torné rozvíjanie. Nejde o vonkajšie podmiencnie,
ale o rozvíjanie zvnútra. Okrem toho sa sice javy
chápu ako založené racionálně, ale len do roviny
vyvíjania ; nepripúšťa sa možnost nejavovej přítom-
nosti vývinovej racionálnosti, ani možnost súvislosti
čisto spirituálnej alebo ideovej. Pokládali by sa
jednak za intelektualistické, jednak za spiritualistické
prejavy špckulatívnosti. V obidvoch prípadoch by
podlá tejto koncepcie znamenali nepřípustná antro-
pologizáciu a tým i deformáciu objektívneho charak-
teru dějin, ktorý spočívá právě v ich prírodepodobnej
objektivitě — v jednote empirickej konkrétnosti
a kauzálno-vývinovej racionality. Miera racionalizá-
cie, ktorá přesahuje táto jednotu, ktorá ju ruší v pros-
pěch jednej zo zložiek, v Kutalovej koncepcii sa po-
važuje za nepřípustná a neadekvátnu charakteru
skámaného predmetu.
Ak „podstatu“ dějin chápeme ako jeho prírodnosť,
resp. prirodzenosť, ak ju vidíme v jeho vývinovej
logike, potom je táto vývinová potencia imanentná
faktickosti; empíria a vývinová racionalita neodděli-
telně splývajá. Až takto chápaná empirická konkrét-
nost, pochopená ako imanentne vývinová, umožňuje
a oprávňuje objektivně poznanie ako sáčasne racio-
nálně aj empiricky faktické. Racionálnosť je tu zá-
rukou objektivity len v spojení s empíriou ako jej
imanentné jádro. Len takto vývinovo nabitá empi-
rická konkrétnost móže byť zárukou neatomickej
reálnosti, pozitívnosti a objektivity.
Napriek tomu, že cielom dějepisu je v Kutalovej
„kunsthistorike“ rekonštrukcia kauzálno-vývinovej sá-
vislosti, a napriek tomu, že vývinové rady sa chápu
ako nasměrované, nejde autorovi o zisťovanie histo-
rických zákonov. Aj ked dějiny májá v autorovom
poňatí logiku a sávislosť, sá vždy konkrétné. Vývin
sa tu poníma ako vytváranie neustálej originality,
jedinečnosti, novej výtvarnej podoby. Vývin je za-
meraný istým smerom, odohráva sa ako kryštalizácia
a rozvíjanie (vopred přítomných, ale imanentne
obsiahnutých, preto tvořivé akty vyžadujácich) po-
tencií, každý vývinový rad je však novým fenoménom.
Dějiny sa neodohrávajá ako cyklické návraty, opa-
kovanie zákonov ako v koncepcii A. Riegla alebo
V. Birnbauma. Sá tvořivým rozvíjaním neustále
nových, aj ked naddielových formových originalit.
Alberta Kutala spája s mladým Maxom Dvořákom

nielen traktovanie uměleckého vývinu ako formovej
kontinuity a kauzality, ale aj ako permanentnej
novo tvorby.34
Hoci je zřejmé, že konkrétné umeleckohistorické
dielo Alberta Kutala má koncepčné fundamenty,
hoci jeho empirická objektivita sa zakladá na stano-
viskách, ktoré, ak sá empirické, tak životné a inten-
cionálne empirické, kde skásenosť, faktickosť, inten-
cia, interpretácia sá neoddeliteïne zláčené; a hoci aj
„empíria“ originálosti vývinu je takouto zláčeninou,
je Albert Kutal predovšetkým historikom. Historikom
v tom zmysle, že konkrétno, neopakovateïno je mu
nielen perspektivou, v ktorej vidí predmety záujmu,
ale aj úbežníkom, cielom pozornosti. Nejde mu
o zistenie toho, čo májá predmety spoločné, ale
v čom je právě ich jedinečnost. A tak sa ani vývinová
nepřetržitost v jeho rukách nestává absolátne platnou.
Empíria akosi vždy v jeho konkrétnom bádaní pre-
siahne teoretická premisu, nech je to akokolvek
záhadné vzhïadom na to, že čistej, neskoncipovanej,
nič neočakávajúcej empirie jednoducho niet. Vývino-
vá kontinuita je sice Kutalovi axiómou a chápe ju
nielen ako spósob interpretácie, ale aj ako objektivnu
podstatu javov, ich dejinnosti, ako přejav ich života.
Vedomie jedinečnosti a uctievanie si konkrétnosti sá
však vyvažujúcim korektívom voči tejto racionálnej
konštruktívnosti bádania i hypostazovaniu vývinu.
Ako jedinečný sa chápe sám vývin; k atomickému his-
torizmu sa Kutal neuchyluje. Empirik je v Kutalo-
vých očiach na jednej straně ten, kto nezatvára oči
před sávislosťami, na druhej straně však ten, kto vidí
sávislosti v jedinečnom a sáčasne jedinečnost sávis-
lostí. Ale vrcholom empirie je taká ácta k jedinečnému,
ktorá bez toho, aby zviedla k atomizmu, vie rozoznať
koniec sávislosti. Chápanie vývinových radov ako
jedinečných je dósledkom tohto Kutalovho ásilia
o spojenie racionálnej empirie s empirickou racionál-
nosťou.
Kontinuita vývinu nezaprie v Kutalovom podaní
isté napätie s vývinovou jedinečnosťou a konkrét-
nostem Formy sávisia s predchádzajácim štádiom, sá
rozvedením nového z predošlého, ide o relatívnu
novost každej novovytvorenej formy. Relativita no-
vosti sa tu teda nechápe ako nový kontext alebo nový
význam tradičnej formy, ale ako novost vo svojej jedi-
nečnosti totálna, nie však absolátna. Novost vyvodená
z predošlého stádia jeho presiahnutím, ale aj rozve-
dením. Dualita novosti a závislosti od predchádzajá-
loading ...