Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 131
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0263
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
131

Konstatovali sme už, že v dósledku konkrétného
historizmu sa Kutal přiblížil k chápaniu vývinu ako
štruktúry, že sa mu vývin po dókladnej analýze
ukázal ako zložitý, viacprúdový dynamický celok.
Predsa však neprešiel na stanovisko štrukturalizmu.39
Ani v spomínanej atomickej podobě, keď sa dějiny
rozpadli na osamotené štruktúry, ani v podobě gene-
tického štrukturalizmu, kde sa vývin chápal ako
štruktúra s vlastnou vnútornou skladbou a dynamikou.
Kutal nemal nikdy daleko od štrukturalistického sta-
noviska, o čom svědčí nielen relativné uznávanie
Sedlmayrovho „gestaltizmu“,40 ale aj sympatie k bá-
daniam O. Páchta.41 Na rozdiel od štrukturalistov:
a) štruktúra mu nikdy nebola posledným cieïom ani
ako štruktúra osamoteného diela, ani ako štruktúra
štýlového celku, ale len prostriedkom na zistenie
konkrétno-historického vztahu diel a prejavom nad-
dielovej dejinnej súvislosti, teda: b) dějiny mu boli
vývinom, procesom, nie synchrónnym organizmem,
c) štruktúra nebola vývinu nadriadená, ale podria-
dená, d) vývin bol primárné konkrétny a jedinečný, až
sekundárné členený — nebol prejavom štruktúry,
pretože, naopak, štruktúrovanosť bola prejavom de-
jinnej vývinovej konkrétnosti. Zmysel pre dejinnú
konkrétnost nedovoloval Kutalovi vidieť v nej přejav
apriórnych štruktúr. Nepopieral štruktúrovanosť vý-
vinu, svoje bádateTské úsilie věnoval jej zisteniu. Bola
mu však jedinečnou a neopakovatelnou na jednej
straně, a dynamickou na straně druhej. Vývin sa mu
javil ako štruktúrovaný, nie však ako štruktúra, orga-
nizmus, systém. V takomto štrukturalistickom chápaní
dejinnej konkrétnosti cítil intelektualizáciu, podriade-
nie konkrétnosti racionálnej stavbě a súčasne zosta-
tičtenie, deíbrmáciu základnej zložky dějin — kon-
krétnej dynamiky alebo dynamickej konkrétnosti. (Je
to dósledok předpokladu, že najvyššou mierou ab-
straktnosti, ktorá patří ešte k sféře empirickej danosti,
je konkrétnost vývinu.)
Maximálnou mierou racionalizácie dejinnej kon-
krétnosti, mierou, podlá Kutalovho presvedčenia
adekvátnou reálne jestvujúcej štruktúrovanosti dějin,
bola teda vývinová súvislosť, členená do vývinových
radov. Dokladom reálnosti tohto členenia súvislosti,
dokladom vývinovej väzby bola formálna podobnost
medzi dielami takého rázu, kde popři nespornej po-
dobnosti sa vyskytoval i posun, rozdiel, ktorý bolo
možné racionálně vysvětlit ako nadviazanie a rozvi-
nutie predošlej formy. Tomuto rozvinutiu sa pripísala

zámernosť alebo aspoň zameranosť, pohyb istým
smerom, intencionalita (úsilie o rozvinutie potencií).
Chápe sa táto teleologická črta v Kutalovej koncepcii
ako metafyzická? Je mu vývin nadosobným determi-
nistickým fenoménom, z ktorého sa nemožno vy-
mknúť, a zároveň fenoménom čisto metafyzicky auto-
nómnym, ktorý sily pre svoje rozvinutie čerpá len
sám zo seba?
Už iní bádatelia zistili, že členěním vývinu na rady
dospieva Kutal až k dialektickému chápaniu dějin-
ného procesu ako antinomickej dynamiky prúdov.42
Dialektika sa však v Kutalovom dejinnom obraze
nikdy neosamostatní, nesformalizuje, nestane sa
definitívnym prameňom imanentného vývinu. Ani
tentoraz sa zřetel ku konkrétnosti nepodriadi konštruk-
cii alebo typizácii. Podobné ako nešlo o štruktúru, ale
štruktúrovanosť vývinu, nejde o dialektiku vývinu,
ale o dialektický ráz vývinového procesu. Ani on sa
však nechápe ako apriórna nespornosť, kým sa ho
nepodaří v konkrétnosti zistiť.
Na druhej straně však nemóže Kutal bez rozporu
so svojimi premisami prejsť ani k dialckticko-externa-
listickému, sociologicko-deterministickému, ani dia-
lekticko-ikonologickému chápaniu.43 Umělecký vývin,
ako vzápátí uvidíme, nie je napriek tomu u Kutala
absolútne izolovaný od spoločensko-historického pro-
cesu, nie je však ani jeho prejavom, reflexom, výrazom
alebo nástrojom. Interpretovat ho tak, znamenalo by
v Kutalových očiach ignorovat jeho evidentnú špeci-
fickosť a v dósledku toho nielen jeho relatívnu vývi-
novú svojbytnosť a tvořivost, ale i jeho sociálnu dóle-
žitosť. Svojbytnosť uměleckého vývinu neznamená
pre Kutala izolovanost, ale právě naopak — sociálno-
-historickú aktivitu. Umenie — ako vyplývá z rozobe-
raného stanoviska — móže byť len vtedy společensky
a historicky účinné, funkčné a významné, ked je vo
svojom jadre svojbytné a tvořivé. To neznamená, že
by táto svojbytnosť bola len nástrojem, ale že právě
ona je sociálnou funkciou.44
Nielen umenie samo je v Kutalovej koncepcii Spe-
cifickou, nediskurzívnou a sociálně nenahraditelnou
sférou; i jeho dejinnosť v zmysle formového vývinu je
právě vďaka špecifickosti umenia svoj bytným a rela-
tivné samostatným procesom. Jednotlivé diela sú
nenahraditelné, nie však samostatné. Sú súčasťou
vývinu, jeho tvorcami a uskutočňovatelmi. Vývin má
však i svojbytnosť. Je kontinuitný, logický, kauzálny.
A predsa nie je absolútne izolovaný, absolútne auto-
loading ...