Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 133
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0265
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
133

k objektívnej skutečnosti sa v umění specificky riešia
dobové sociálno-psychologické problémy. Společenská
funkčnost umenia je okrem iného specifická v tom
zmysle, že sociálně problémy prenáša do svojbytnej
sféry a tu ich rieši ako specifické problémy zvláštneho
světa. Ak vztah k réalité je, ako sme viděli, vymedzený
psychologicky, sociálno-historická situácia je rozmě-
rem otvoreným, sprostredkujúcim neustálu inováciu.
Dějinná konkrétnost sa v umění transformuje do
vztahu člověka k zmyslovej skutočnosti a do riešenia
tvárných problémov transformovania tohto vztahu
do diela, do foriem. Sociálno-historické problémy sa
tu reflektuji! zaujímáním vztahu k objektívnej zmyslo-
vej skutočnosti a riešením tvárných otázok. Zaujatie
určitého vztahu ku skutočnosti ako specifické riešenie
sociálno-historickej problémovej situácie, ako vyrov-
náváme sa s ňou prostredníctvom umenia a ako anga-
žované zaujatie postoja v spoločensko-historickom vý-
vine je vnútorným ciel’om relativné autonómneho umě-
leckého vývinu. Umenie nie je pasivným odrážaním,
ale aktívnym fungováním, zaujímáním stanoviska.
Umělecká forma ako uskutočňovatef uměleckého vý-
vinu má vnútorný obsah. Nie je ním ilustrovanie ani
reflektovanie apriorít, ale spomenuté sociálně a histo-
ricky funkčné zaujatie vztahu ku skutočnosti. Právě
to umožňuje obsahovo, pojmovo analyzovat formu
nie ako výraz, odraz, symbol alebo nástroj apriórnych
obsahov; ale: a) ako svojbytné riešenie vztahu ku sku-
točnosti, b) v istom sociálno-historickom kontexte,
c) riešením tvárných problémov daných uměleckým
vývinom.48 Zmysluplnosť foriem nie je ilustráciou
platónských ideí; je miestom v historickom vývine
umenia a jeho prostredníctvom zaujatím vztahu ku
skutočnosti ako naplnenie svojho podielu v dějinách.
Konkrétné historické problémy sa riešia aktivně
a specificky uměleckým vývinom tak, že sa konkrétné
historické prevádza na platformu zaujatia vztahu
k objektívnej réalité. Konkrétny výsledok tohto pro-
cesu — umělecké diela — si uchovají! nadčasová,
jedinečná kvalitu aj preto, lebo sá týmto zaujatím
vztahu ku skutočnosti, aj preto, lebo sá jeho stvárne-
nim, lebo tento vztah petrifikujá. Vytvorenosť im
dává nediskurzívny inherentný obsah, ktorý přetrvá-
vá, rovnako ako zmyslový obsah, ktorý dostávajá ako
1’udsky trvale priamo přístupné zaujatia vztahu k zmys-
lovej skutočnosti. Vytvorenosť i zaujatie vztahu podlá
rozoberanej koncepcie, teda z diel ako foriem robia
nadčasové a psychologicky priamo přístupné, obsahu-

plné kvality. Ale táto kvalitatívnosť diel ako foriem
vzniká len geneticky, t. j. v konkrétnej historickej
chvíli: a) ako sáčasť uměleckého vývinu, b) ako sáčasť
istej sociálno-psychologickej dějinně konkrétnej situá-
cie. Dielo ako aktívny uskutočňovatel’ uměleckého
vývinu sa podieïa na všeobecných dějinách právě preto,
lebo tento špecifický umělecký vývin je specifickou
funkčnou sáčasťou dějinného procesu. Nadčasovo
pretrvávajáca umělecká forma vzniká výlučné kon-
krétné historicky. Umělecká kvalita je plodom dějin,
ktoré sama svojím Specifickým spósobom spolutvorí.
Úlohou historika umenia podlá tohto stanoviska je
právě rekonštruovať konkrétné historický vznik diel,
rekonštruovať sávislosti, ktoré ich zrodili a ktoré ony
uskutečňovali. V centre jeho pozornosti však nie sú
diela pre ne samé, ale právě pre dějinný proces.
Historik tým, že rekonštruuje dějinný vývin, nezisťuje
iba ,,ako to skutočne bolo“, neprispieva iba k rozší-
reniu našej sekundárnej skásenosti; obnovuje aj vztah
přítomnosti a minulosti, identifikuje účast dějin v sá-
časnosti. Jednotlivé umělecké pamiatky prestávajú
byť osamotenými raritami. Rekonštrukciou ich vývi-
nových sávislosti sa obnovuje okrem ich nadčasového
psychologického zmyslu aj ich dějinný zmysel, ktorý
zakladá a objasňuje umělecká trvalost. Až rekonštruk-
cia genézy a vývinu uměleckých diel im podlá rozo-
beranej koncepcie dává plný život, vracia im póvodný
obsah: obsah ich dejinotvornej aktivity. Nejde však
o sprítomňovanie diel — tie sa chápu ako dostatočne
a trvale přítomné. (Vo vztahu k nim ide len o ich
aktualizáciu.) Hlavný ciel’ je sprítomnenie dějin
v dielach, t. j. ich vývinových sávislosti. Zaradením
diel do vývinových vzťahov sa aktualizuje jedinečnost
diel a cez ne aj história.
Ak je zřejmé: 1. že Kutalovo umeleckohistorické
stanovisko je jednou z odnoží koncepcie Viedenskej
školy v podobě, akú jej dal F. Wickhoff, A. Riegl
a M. Dvořák; 2. že Kutal geneticky nadviazal predo-
všetkým na Kramářovu transformáciu tejto doktríny,
transformáciu velmi příbuzná Dvořákovej v štádiu
jeho práce o umění bratov van Eyckovcov; 3. že gene-
račně stál velmi blízko k štrukturalistickému vyúste-
niu Viedenskej školy, predovšetkým k O. Pächtovi
bez toho, žeby převzal štrukturalistické premisy;
a 4. že patří — v deskriptívnom slova zmysle — do
pozitivistickej linie v tej polohe, ktorá spojila premisu
existencie jedinečných neracionálnych faktov s evo-
lucionizmom, empirický senzualizmus s axiómou ob-
loading ...