Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1982)

135

a sebailúzií. Napriek obdivuhodným poznatkom,
ku ktorým Kutal dospěl a ktoré by preto mohli viesť
nadlho k hypnóze a tabuizácii skúmaného predmetu,
jeho skepsa neustále otvárala poznanie do budúcnosti.
Aj tie najprepracovanejšie pozitivně poznatky, bez
toho, aby sa zásadné deštruovali alebo relativizovali,
podával ako články vývinovej dynamiky poznania.
Kutal nechápal poznanie — podobné ako umělecký
vývin — ako absolútne relativizujúci proces. Aj ked
zásadné rozlišoval medzi uměleckým a vědeckým
vývinom, aj ked ako dědič historizmu prvému nepři-
pisoval progres, kým pre druhý pokládal za rozhodu-
júce dospievanie k objektívnym poznatkom a k ich
kumulácii, predsa mali v jeho poňatí cosi spoločné.
Tak ako umělecký vývin viedol podl’a něho k tvorbě
trvalých kvalit, vedecké poznanie dospieva k viac
alebo menej objektívnym poznatkom. Táto objekti-
vita mu bola v Kramářovom duchu kategorickým
imperatívom vedeckej práce napriek tomu, že mohla
byť len a len poměrná. Dóležitosť skepsy, ktorá sa
Kutalovi stala konstitutivnou funkciou poznávacieho
procesu — aj ked nie od začiatku, ale len ako bočný
produkt — nespočívala v konštruovaní poznania ako
čirého hypotetického tápania, ani v agnostickej pasi-
vitě, ale v konstituovaní sebakriticizmu. Nestala sa
ochromením zmysluplnosti poznania, ale imperatívom
poznatky definitivně neuzavierať, nechať možnosť ich
prehíbenia alebo pozmenenia neustále otvorenú. Prin-
cip dynamiky vývinu teda Kutal aplikoval tak na
svoj bádatelský predmet, ako aj na vlastnú vedeckú
prácu. Je to nesporné přejav 1’udskej velkosti a ne-
všednej bádatelskej dóslednosti. Upřednostnil princip
bolestnej sebarelativizácie před principem sebaglori-
fikácie, skepsu před substancionalizáciou a sebaabso-
lutizáciou. Úporné sa usiloval o objektivně poznanie,
ktoré mu bolo najvyššou hodnotou. Nešetřil sily, aby
sa dopracoval k empiricky pevne podloženým a racio-
nálně konzistentně i kriticky vybudovaným poznat-
kom. Kvóli tomu istému objektívnemu poznaniu však
neváhal byť skeptický voči vlastným poznatkom.
Neváhal ich právě skepsou odtabuizovávať a uvolňo-
vat tak cestu dalšiemu poznaniu. Aj tu bola vývinová
dynamika — tentoraz gnozeologická — najvyššou
hodnotou. Skeptická sebarelativizácia sa sice nestala
reprezentatívnou zložkou jeho koncepcie, bola viac-
-menej jeho súkromnou metodologickou zásadou. Na-
vonok sa prejavovala len jeho vykrystalizovaným kri-
ticizmom, ktorý sa harmonicky spájal s tolerantnos-

tem Skepsa voči sebe bola zároveň toleranciou voči
úsiliu iných. Ako osobný metodický princip však táto
zároveň neúprosné kritická i tolerantná skepsa pod-
něcovala nielen jeho vedecké úsilie, ale převtělila sa
do uvážlivosti, objektívnej spravodlivosti, skromnej
pádnosti jeho impozantných umeleckohistorických
práč. Právě cez tento kontrast híbky, přepracovanosti
poznatkov a na druhej straně ich skromného, všetkej
vonkajšej efektnosti zbaveného podania, pósobí jeho
metodická skepsa. Nie však ako imperativ, ale ako
vzor: upřednostňovat poznanie před poznátkami.
Možno by s mnohými tu předloženými interpre-
táciami Albert Kutal nesúhlasil. Bol příliš historikom.
Úcta ku konkrétnosti by ho v tomto případe viedla
k zhovievavému úsměvu nad intelektualizujúcim
„dovádzaním konkrétného do logických dósledkov“.
Je možné, že nejeden závěr tejto štúdie skresl'uje a de-
formuje Kutalovo stanovisko. Profesor Kutal by sa
nikdy nedal prehovoriť, aby svoje názory teoreticky
formuloval. Vedomie nesmiernej zložitosti a konkrét-
nosti skutečnosti by túto intelektualizáciu robilo
v jeho očiach od začiatku neadekvátnou. Za najkraj-
nejšiu mieru racionalizácie pokládal rekonštruovanie
vývinu, a to nielen preto, lebo vychádzal z premisy
jeho reálnej, empiricky evidentnej existencie, ale aj
preto, lebo vývin mu bol bodom, v ktorom a čím
sa konkrétné rodí, kde dostává zmysluplnosť, kde sa
konkrétnost živého dostává do sféry zmysluplnosti
bez toho, žeby prestúpila svoju vlastnú sféru. Vývin
mu bol logikou života i logikou dějin preto, lebo mu
bol princípom života, princípom života dějin, t. j.
princípom udržiavania života. Takto chápaný vývin
nie je logickou súvislosťou, ale súvislosťou udržiavania
života, logikou súvislosti neustálého pohybu, vyjádře-
ním záhadnej protirečivosti života. Je udržiavaním
dynamiky cez jedinečné a jedinečného v neustálej
premene. Domnievame sa, že z tohto vysoko huma-
nistického postoja k všetkému jedinečnému a k životu
vyplývá celé Kutalovo umeleckohistorické stanovisko.
Pokial’ platí premisa tejto štúdie — že všetko kon-
krétné umeleckohistorické bádanie je založené na
inherentných a zváčša nereflektovaných premisách —
žiadna skepsa nás nezbavuje ani nevyhnutnosti pri-
viesť ich k vedomiu, ani nás neoslobodzuje od pozná-
vacej zvědavosti.
Preto je v prospěch celej disciplíny pokúšať sa po-
chopit, z akého podhubia a na akých fundamentoch