Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1985)

20

hradnej kaplnky sv. Kataríny v Znojmě s ge-
nealógiou Přemyslovcův, stává sa rodová58 le-
genda vládnúceho rodu rovnako dóležitá ako
náboženské výjavy. Kult predkov je tu zákla-
dům zobrazenia galérie mrtvých kniežat až po
ich živého následovníka. Kultová funkcia tu
splývá s glorifikáciou. Rodokmeň svědčí o důle-
žitosti a urodzenosti59 žijúceho panovníka. Ani
tu však postavy žijúceho kniežaťa a kňažnej
nevstupujú do obrazu iba jednoducho vo svojej
svetskej funkcii. Aj ony majú v diele svoje
miesto len ako donátoři; musia si ho vykúpiť
zobrazením ich bohumilého činu. A tak je tu
spodobené knieža s modelom kostola v ruke (ako
fundátor) a kňažná s obetnou nádobou (ktorú
nepochybné darovala). Este stále sú atribúty
svetskej moci vyhradené mrtvým, ktorí sú už
súčasťou mimozemského světa. Formou patří
tento rodový, námetom světský cyklus ešte me-
dzi identifikačně portréty. Ten istý typ tváře,
len v malých obměnách, znázorňuje postupné
jednotlivé kniežatá. Najdóležitejšie pre ich kon-
kretizáciu boli nápisové pásky. V gotike votívne
a panovnické portréty sú velmi časté, v mno-
hom nadvázujú na románsku tradíciu, formálně
sa však zásadné menia.
V 12. storočí sa začína šířit znalost Aristote-
lovej filozofie, celkom protichodnej vládnúce-
mu augustínsko-novoplatónskemu učeniu. Obja-
venie zmyslového světa ako zdroja poznania
značí pre výtvarné umenie zásadný zvrat. Vše-
obecné uznanie hmotného světa ako uchopitel-
ného 1’udskými zmyslami a prinášajúceho ich
prostredníctvom poznanie aj o najvyšších ideách
prichádza však až v 13. storočí. Vtedy vybu-
doval svoju náboženskú filozofiu Tomáš Akvín-
sky, věrný stúpenec Aristotelových myšlienok.
Nová filozofia mala za následok rehabilitáciu
prírody a prírodného diania. František z Assissi
tento skúmajúci vztah obohatil prvkom lásky
ku všetkým formám existencie. Aj ludské tělo
sa přestává chápat ako pominutelná a nepod-
statná schránka duše, ktorá bráni skutočnému,
pravému bytiu. Chápe sa už ako boží výtvor
a súčasť prírody, ktorá je zdrojom vedenia. Tri-
náste storočie objavuje právě z tohto uhla anti-
ku. Antika umožňuje pochopit důležitost těles-

ného objemu a tvaru. Eudská socha nadobúda
samostatnú hodnotu.
V tejto atmosféře aj umenie smeruje k uzna-
niu individuality a k spodobeniu ludskej tváře.
Portrétně vyobrazenia sa množia. Najčastejším
druhom ostává v 13. storočí ešte stále náhrobok.
Jeho forma smeruje ku konkretizácii ludskej
podoby. Oproti nehybnému, frontálnemu a glo-
rifikujúcemu románskému náhrobku, ktorý
zvečňoval pompu zobrazeného, v Taliansku sa
začína šířit typ, kde mrtvy je spodobený, ležiac
na smrtelnom lóžku. Obklopený vankúšmi, zdó-
razňujúcimi intimnost posledných okamihov a
slabost spodobeného, zváčša bez mocenských
atribútov, s rukami skríženými v prastarom
geste věčného spánku, je obrazom úbohého kon-
krétného člověka vo chvíli, keď opustil pozem-
skú púť. Nie je teda zvěčněný panovník alebo
cirkevný hodnostář pri výkone svojho úřadu,
ale smrtelný člověk, ktorý právě zaměnil čas
„pozemský“ za „nadpozemský“. Len oděv na-
značuje bohatstvo a význam mrtvého. Sama
socha má najmä spomienkovú funkciu; glorifi-
kačnú funkciu převzala rozbujnená architektúra
náhrobku, pompéznosťou zdórazňujúca význam
světského postavenia mrtvého. Časté použitie
soch svätcov ako jej súčasti zasa poukazuje na
prijatie zobrazeného do nebeskej spoločnosti.
Celok náhrobku teda plní, podobné ako v roma-
nike, glorifikačnú funkciu, sám portrét však
konkretizuje a zludšťuje.
V Nemecku sa náhrobný portrét často blíži
votívnemu. Mrtvy sa tu objavuje, klačiac před
posvátnou postavou, teda v póze podobnej do-
nátorovi. Aj tu je nový prvok, časová konkre-
tizácia. Zobrazený je zachytený v okamihu mod-
litby, teda v akcii. To značí, že sa mrtvy na
náhrobku paradoxně objavuje ako plný života,
lebo najvlastnejším prejavom života je právě
akcia. Je to celkom odlišné poňatie oproti nad-
časovej zmeravenej póze centrálnej figúry ro-
mánského náhrobku, ale aj oproti gotickým ná-
hrobkům zobrazujúcim umieranie a věčný spá-
nek. Zložito sa tu reprezentujú pokora a viera
významného člena spoločnosti nielen před ňou,
ale aj před nadzemským svetom, ktorého sú-
časťou by sa chcel stať zobrazený (v úlohe pro-
sebníka). Náhrobok tu teda má aj „odpustkovú“