DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Bakošová, Jindra: Metamorfózy portrétu
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51717#0026
22
zemi. Toto miesto však prispieva aj ku glorifi-
kácii obidvoch párov před zrakmi celej obce
veriacich. Portrét je teda určený tak světskému
divákovi, ako „zraku božiemu“. O storočie ne-
skoršie vzniknutá portrétna panovnická galéria
v triforiu sv. Víta v Prahe směruje najma k nad-
pozemskému světu. V tom možno náznakovo vi-
dieť rozdiel medzi aristotelovským učením a an-
tickým uměním opojeným 13. storočím a znova
k nebeskej říši transcendujúcim 14. storočím.
Dóvera v 1’udské poznanie opreté o zmysly,
přesun v chápaní krásy, ktorou sa stalo to, čo
bolo viditelné, optimizmus myslenia i umělec-
kého cítenia, všetko, čo bolo charakteristické pre
13. storočie, okolo přelomu storočia a v 14. sto-
ročí mizne. Hospodářsky úpadok mnohých kra-
jin, vyvolaný prírodnými katastrofami v rokoch
1315—1318, ktoré spósobili hlad v celej Europe,
storočná vojna medzi Francúzskom a Anglic-
kem, ktorou schudobneli i ostatné, s bojujúcimi
stranami hospodářsky spáté krajiny a mestá
(napr. Florencia), najmä však vlna morových
epidémií, z ktorých najstrašnejšia v rokoch
1347—1350 vyhubila třetinu európskeho obyva-
telstva, to všetko spósobilo radikálnu změnu
duchovnej atmosféry. Pozemský život je neistý,
príroda nie je zdrojom poznania, ale ničitelkou
a nebezpečenstvom. Nikde na svete niet miesta,
kde by nemohli preniknúť choroba a smrť. Eu-
dia hladajú útěchu vo viere, ale sama církev
im nemóže poskytaúť záruku duševnej istoty;
prechádza krízou, ktorá sa navonok prejavuje
pápežskou schizmou. Nastáva preto úpadok au-
tority církvi. Vrcholí aj dlhodobý spor medzi
pápežom a cisárom, ktorý sa končí dalším otra-
som pozície církvi. Světská moc nadobúda pře-
vahu nad vnútorne nahlodanou cirkevnou. Ani
světská feudálna štruktúra nie je však už ab-
solútne pevná. Rytierstvo a šlachta musia chrá-
nit svoju pozíciu proti meštianstvu, ich posta-
venie v 14. storočí ohrožuje stredný stav. Tak-
isto kultúra sa začína štiepiť. Univerzity, ktoré
sa stali centrami vzdělanosti, pokračujú v aristo-
telovskej linii skúmania prírody. Od zmyslového
vnímania, ktoré klasifikujú ako plnohodnotné,
oddelujú; vieru. Kláštory naopak nadvázujú na
učenie Františka z Assissi. Myšlienka vciťovania
sa vedie k mysticizmu, ktorý na kláštornej pode
silnie.
V umění sa množia náměty vyjadrujúce utr-
penie — Pieta, Bolestný Kristus, ale aj tie, ktoré
slubujú ochranu před bolesťou a smrťou (Ma-
dona ochrankyňa, svätei — patroni). Casto sa
zobrazuj ú aj proroci pochmurného výzoru, ich
tváře vyzerajú ako zamračené masky. Tělo sa
znova začína chápať ako příliš rýchlo pominutel-
né, a preto pre umělecké spodobenie nepodstat-
né. Jeho objem mizne pod šatstvom tvoriacim
schematické vzorce záhybov.
Takisto zobrazenie ludskej tváře sa stává
schematickým. Len náhrobný portrét sa vymkol
do značnej miery zo všeobecného uměleckého
trendu. Jeho rozšírenie svědčí o vzrastajúcom
kulte mrtvých. Ako reakcia na ohrozenie 1'ud-
ského života morom, hladom a vojnami sa ob-
javuje snaha preniesť tento život mimo času
jeho uměleckým spodobením. Objavuje sa na
rozdiel od iných druhov zobrazenia ludskej tvá-
ře (obrazy svátcov a pod.) neraz vyhrotené cha-
rakterizačné úsilie. Súvisí často s expresívnos-
ťou výrazu. Črty zobrazeného sa posmrtné pre-
padajú a vyostrujú.62 V náhrobnom portréte ako
odraz dobovej atmosféry vládnu staroba a smrť.
Hoci sú náhrobky tak ako v minulosti súčasne
reprezentatívnym monumentom — panovníci a
biskupi sú vybavení symbolmi svetskej a cir-
kevnej moci — velmi silno v nich vystupuje
funkcia komemoratívna. Objavuje sa však aj
celkom nový účel: náhrobky sa stávajú memen-
tem ludskej křehkosti a pominutelnosti.
Odlišný umělecký vývin přežívá v 14. storočí
Taliansko, ktoré směruj e k spodobeniu jednot-
livca ako konkrétnej osobnosti v celosti jeho
fyzického i sociálneho obzvláštnenia. Antická
tradícia, oživená v 13. storočí, umožnila už za-
čiatkom 14. storočia vznik niektorých samostat-
ných portrétnych diel. Z nich jazdecký pomník
veronského guvernéra Can Grande della Scala
nadväzuje priamo na antický (římsky) oficiálny
jazdecký památník. Súčasne je však veronská
socha vyjádřením ideálu rytierskeho veku: muž
na koni, tělo obidvoch kryté brněním a skvost-
nými látkami, krytý meč v ruke guverné-
ra, na ktorého mladej tváři je sladký úsměv
zemi. Toto miesto však prispieva aj ku glorifi-
kácii obidvoch párov před zrakmi celej obce
veriacich. Portrét je teda určený tak světskému
divákovi, ako „zraku božiemu“. O storočie ne-
skoršie vzniknutá portrétna panovnická galéria
v triforiu sv. Víta v Prahe směruje najma k nad-
pozemskému světu. V tom možno náznakovo vi-
dieť rozdiel medzi aristotelovským učením a an-
tickým uměním opojeným 13. storočím a znova
k nebeskej říši transcendujúcim 14. storočím.
Dóvera v 1’udské poznanie opreté o zmysly,
přesun v chápaní krásy, ktorou sa stalo to, čo
bolo viditelné, optimizmus myslenia i umělec-
kého cítenia, všetko, čo bolo charakteristické pre
13. storočie, okolo přelomu storočia a v 14. sto-
ročí mizne. Hospodářsky úpadok mnohých kra-
jin, vyvolaný prírodnými katastrofami v rokoch
1315—1318, ktoré spósobili hlad v celej Europe,
storočná vojna medzi Francúzskom a Anglic-
kem, ktorou schudobneli i ostatné, s bojujúcimi
stranami hospodářsky spáté krajiny a mestá
(napr. Florencia), najmä však vlna morových
epidémií, z ktorých najstrašnejšia v rokoch
1347—1350 vyhubila třetinu európskeho obyva-
telstva, to všetko spósobilo radikálnu změnu
duchovnej atmosféry. Pozemský život je neistý,
príroda nie je zdrojom poznania, ale ničitelkou
a nebezpečenstvom. Nikde na svete niet miesta,
kde by nemohli preniknúť choroba a smrť. Eu-
dia hladajú útěchu vo viere, ale sama církev
im nemóže poskytaúť záruku duševnej istoty;
prechádza krízou, ktorá sa navonok prejavuje
pápežskou schizmou. Nastáva preto úpadok au-
tority církvi. Vrcholí aj dlhodobý spor medzi
pápežom a cisárom, ktorý sa končí dalším otra-
som pozície církvi. Světská moc nadobúda pře-
vahu nad vnútorne nahlodanou cirkevnou. Ani
světská feudálna štruktúra nie je však už ab-
solútne pevná. Rytierstvo a šlachta musia chrá-
nit svoju pozíciu proti meštianstvu, ich posta-
venie v 14. storočí ohrožuje stredný stav. Tak-
isto kultúra sa začína štiepiť. Univerzity, ktoré
sa stali centrami vzdělanosti, pokračujú v aristo-
telovskej linii skúmania prírody. Od zmyslového
vnímania, ktoré klasifikujú ako plnohodnotné,
oddelujú; vieru. Kláštory naopak nadvázujú na
učenie Františka z Assissi. Myšlienka vciťovania
sa vedie k mysticizmu, ktorý na kláštornej pode
silnie.
V umění sa množia náměty vyjadrujúce utr-
penie — Pieta, Bolestný Kristus, ale aj tie, ktoré
slubujú ochranu před bolesťou a smrťou (Ma-
dona ochrankyňa, svätei — patroni). Casto sa
zobrazuj ú aj proroci pochmurného výzoru, ich
tváře vyzerajú ako zamračené masky. Tělo sa
znova začína chápať ako příliš rýchlo pominutel-
né, a preto pre umělecké spodobenie nepodstat-
né. Jeho objem mizne pod šatstvom tvoriacim
schematické vzorce záhybov.
Takisto zobrazenie ludskej tváře sa stává
schematickým. Len náhrobný portrét sa vymkol
do značnej miery zo všeobecného uměleckého
trendu. Jeho rozšírenie svědčí o vzrastajúcom
kulte mrtvých. Ako reakcia na ohrozenie 1'ud-
ského života morom, hladom a vojnami sa ob-
javuje snaha preniesť tento život mimo času
jeho uměleckým spodobením. Objavuje sa na
rozdiel od iných druhov zobrazenia ludskej tvá-
ře (obrazy svátcov a pod.) neraz vyhrotené cha-
rakterizačné úsilie. Súvisí často s expresívnos-
ťou výrazu. Črty zobrazeného sa posmrtné pre-
padajú a vyostrujú.62 V náhrobnom portréte ako
odraz dobovej atmosféry vládnu staroba a smrť.
Hoci sú náhrobky tak ako v minulosti súčasne
reprezentatívnym monumentom — panovníci a
biskupi sú vybavení symbolmi svetskej a cir-
kevnej moci — velmi silno v nich vystupuje
funkcia komemoratívna. Objavuje sa však aj
celkom nový účel: náhrobky sa stávajú memen-
tem ludskej křehkosti a pominutelnosti.
Odlišný umělecký vývin přežívá v 14. storočí
Taliansko, ktoré směruj e k spodobeniu jednot-
livca ako konkrétnej osobnosti v celosti jeho
fyzického i sociálneho obzvláštnenia. Antická
tradícia, oživená v 13. storočí, umožnila už za-
čiatkom 14. storočia vznik niektorých samostat-
ných portrétnych diel. Z nich jazdecký pomník
veronského guvernéra Can Grande della Scala
nadväzuje priamo na antický (římsky) oficiálny
jazdecký památník. Súčasne je však veronská
socha vyjádřením ideálu rytierskeho veku: muž
na koni, tělo obidvoch kryté brněním a skvost-
nými látkami, krytý meč v ruke guverné-
ra, na ktorého mladej tváři je sladký úsměv