26



Francesco Laurana: Leonora Aragonská, okolo 1475.
Repro O. Silingerová

Leone Battista Alberti: Autoportrét, 1430—1440. Repro
O. Silingerová

tradicie votívnych obrazov.77 V nich bol „en
face“ vyhradený pre posvátné bytosti. Donátoři
zobrazení z profilu boli k tomuto ideovému cen-
tru přidaní len ako bočné postavy. V renesancii
ústredná božská postava zmizla; stratila sa aj
takmer celá figúra donátora, vyjadrujúca gesto
zbožnosti. Ostalo len zobrazenie poprsia alebo
polpostavy z čisto bočného pohfadu, bez gest,
bez pohybu. Profilový portrét sa nazýva „por-
trétům samým v sebe“.78 Zobrazený uniká di-
vákovi do vlastného světa, ležiaceho mimo
rámu obrazu, „nekomunikuje“ s divákom. Před-
kládá sa mu na skúmanie alebo na obdiv. Pro-
filový portrét však tiež naznačuje „vlastníctvo“
alebo „přítomnost“ hlbokého duševného života.
Ranorenesančný portrét je teda zobrazením
jednotlivca bez vzťahu k hocičomu inému, ako
je on sám, uzatvorený vo vlastnom vnútornom

dianí. V tom sa úplné líši od středověkého por-
trétu, vždy viazaného náboženskými vzťahmi.
Spodobená je tu samostatná, nezávislá a plno-
právná fudská individualita, ktorej duševný
život prebieha v pokojnom a harmonickom to-
ku, nezvírenom napátím a nepokojom. Aj v ra-
norenesančnom portréte je jednou zo základ-
ných funkcií zvečňujúca funkcia, nenapíňa sa
však vo vzťahu k mimozemskému světu. Vy-
tvára ju skór vlastný neuchopitelný duševný
život zobrazeného. Jeho pohlad upretý mimo
divákovho priestoru uniká do akéhosi iného, ne-
pominutelného světa, světa vnútorného, nadča-
sového života. Túto zvláštnu ríšu naznačuje aj
neutrálně pozadie. Nie zlaté, ktoré bolo symbo-
lom neba na středověkých obrazoch svátcov, ale
kvety u Pisanella alebo štylizované oblaky
u Domenica Veneziana. Je tu i reprezentatívna