Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1985)

34

Tak sa objavuje aj na typickom oslavnom por-
tréte, akým je jazdecká podobizeň Filipa IV.105
(na monumentálnom formáte osamotený jazdec,
ktorého kóň sa vzpíná na pozadí hornatej ďale-
kej krajiny, splývajúcej na obzore s nekonečnou
oblohou), člověk trocha všednej tváře, nie naj-
mladší a nie příliš jedinečného výrazu. Napriek
tejto charakteristike tváře vytvořil Velâzquez
maliarskymi prostriedkami portrét, ktorý sa po-
kládá za stelesnenie absolútnej monarchie.106
Postupné však Velâzquez previedol dvorský por-
trét do menej oficiálnej roviny. Napriek všet-
kým atribútom reprezentatívnej malby — dra-
hé oděvy, šperky, pózy — zachytává najmä zá-
kladnú 1’udskú podobu modelu. Súčasne u něho
nastáva proces vrcholiaci v jeho neskorom ob-
dobí (charakteristický aj pre niektorých dalších
portretistov 17. storočia), keď sa tvář stává len
rovnako dóležitou súčasťou obrazu ako oděv,
pozadie, atmosféra. „Impresívna“ technika Ve-
lázquezovej malby nechává oděv, pozadie i tvář
splývat' do jedného významovo neodlíšeného
celku.107
Dvorský portrét nadobúda vo Velázquezovom
diele niekolko poloh. Od oficiálneho veřejného
portrétu, kam však realizmus v podaní tváře
vnáša súkromnú črtu (napr. Filip IV. ako jazdec,
jazdecká podobizeň infanta Baltasara Carl osa),
cez zachytenie súkromného dvorského života
(Las Meninas), kde sa naopak intímny námět
stává záměrnou reprezentáciou ináč skrytého
dej a, až k portrétu, v ktorom pre diváka domi-
nuje maliarske podanie nad portrétnym zobra-
zením.
Typ apoteózy vládců vytvořil cyklom obrazov
aj P. P. Rubens vo svojich monumentálnych
podobizniach zo života Márie Medicejskej, urče-
ných pre Luxemburský palác. V 21 obrovských
plátnach sa postavy imperátorov a sku-
točné události strácajú v záplavě mytologických
a alegorických postáv. Ich podoba je zváčša cel-
kem idealizovaná; najmä tam, kde ide o výjavy
7. královninej mladosti. Reálnejšia charakteri-
zácia tváří sa objavuje až v scénách z jej do-
spělého veku. Ale i tu sa reálne črty, ba i celé
postavy tých, ktorí by chceli byť centrom obra-
zu, zastierajú vo velkej miere dynamickou a bo-
hatou kompozíciou, zataženou množstvem kom-

parzu. Panovníci, na glorifikáciu ktorých diela
vznikli, oslavu jú sa tu pomocou alegorie,108
ale súčasne sú neraz jednými z mnohých — sú-
časťou preludnenej scény. A predsa sa tieto
Rubensove diela pokladajú za majstrovské
práce oficiálneho portrétneho maliarstva.
Přitom je zřejmé, že tu už nejde o podobu je-
dinečné j bytosti v jej individuálnych fy-
zických črtách, ani o zachytenie jej vnútorné-
ho života. Hlavným princípom je zobrazenie
dynamiky života. Súčasne Rubens nahrádza
maliarsky spósob glorifikácie panovníka jeho
zobrazením ako jediného námětu obrazu, při-
padne ako středu rozsiahlejšej kompozície v bo-
hatom odeve a obklopeného atribútmi moci, cel-
kom iným, protichodným spósobom glorifikácie.
Panovníčku reprezentuje už samo vlastníctvo
obrazu ako výtvoru známého umelca, ako pře-
pychového predmetu. A tých obrazov je tu 21.
Glorifikácia sa uskutočňuje vlastněním umenia;
preto je možné, aby sa tu stal oficiálny portrét
značné neportrétnym.
Rubens však vytvořil aj množstvo súkrom-
ných portrétov šlachty, meštianstva, ale aj vlast-
nej rodiny.100 leh funkciou bolo uchovať podobu
zobrazeného pre jeho blízkých. Na rozdiel od
renesancie však Rubensovi nejde o vystihnutie
individuality člověka v jej duchovnej mohut-
nosti, ako sa prejavuje cez ludskú podobu, ale
o zachytenie zmyslového vněmu určitej osoby.
Odtiene pokožky, lesk a hra světla vo vlasoch
sú mu dóležitejšie ako úsilie o vystihnutie psy-
chickej podstaty zobrazeného. Drapérie, kožu-
šiny, perie, čipky, to všetko nadobúda rovnakú
hodnotu ako 1’udská tvář.110 U Velázqueza i u Ru-
bensa sú zrovnoprávněné všetky zložky obrazu;
člověk nie je na nich zvěčněný sám, ale so všet-
kým, čo ho obklopuje.
Jediným z velkých portretistov svojej doby,
presnejšie jediným z královských dvorských
portretistov prvej polovice 17. storočia, ktorý
nadviazal na tradíciu 16. storočia, bol Anthonis
van Dyck. Jeho diela boli prevažne reprezen-
tatívneho charakteru.111 Právě úsilie o vystup-
ňovanie glorifikačnej funkcie ho viedlo k po-
užívaniu konvencie oficiálneho portrétu pred-
chádzajúceho storočia.112 Zobrazoval často sto-
jace celé postavy, ktoré obraz takmer zaplňajú