37


Jean-Antoine Houdon: Voltaire, koniec sedemdesiatych
rokov 18. stör. Repro O. Silingerovâ

trétneho maliarstva sa postupné stávajú závislý-
mi len od potrieb jednotlivých sociálnych vrstiev
a podlá nich sa i diferencujú.124 Nezávisia teda
už od európskych uměleckých centier.
Medzi šlachtou převláda záluba v alegorickom
portréte. Üsilie o vytvorenie ilúzie, ktorou sa
vyznačoval najmohutnejší směr barokového
umenia, prejavuje sa v portréte túžbou jednot-
livca vytvořit ilúziu svojou vlastnou podobou,
přitom však ostat sá n sekou. Pr ko ani v alego-

rickom portréte, najma mužskom, nechýba sna-
ha zachytit individuálně črty tváře.
Silný vplyv na rozšírenie tohto druhu portré-
tu málo asi aj divadlo, ktoré sa stalo nenahra-
ditelnou zložkou zábavy v šlachtických síd-
lach. Nadšenie pre divadlo (a alegorický por-
trét) má zasa svoj póvod v módnej bezstarostnej
hravosti, ktorá sa navonok prejavovala i uspo-
řádáváním početných slávností. Mnohí charak-
terizujú tieto časy ako obdobie nastolenia po-
kojného ideálu života,125 alebo čas hladania
prostých Tudských radostí v úsilí překvapovat
a vyvolávat najróznejšie pocity.125 Súčasne s tou-
to životnou filozofiou sa objavuje úporné hla-
danie základov ïudského myslenia, ale aj cíte-
nia. Najmä vo Francúzsku vládne úsilie rozšířit
myšlienky „tichých myslitelov“ predchádzajú-
ceho storočia do širokých vrstiev. Okrem toho
sa osvietenskí filozof i vo svoj ich úvahách velmi
často dotýkajú právě podstaty duševného života,
jeho mechanizmu, od najjednoduchších úkonov
až po najvyššie funkcie.
V portrétnom umění sa toto úsilie prejavuje
dalším prúdom, ktorý azda možno nazvat psy-
chologickým naturalizmom. Aktivitu preberá
francúzsky portrét.127 Jeho najvyhranenejšími
príkladmi sú diela Jeana Antoina Houdona a
Quentina de la Tour. Zachytenie momentálneho
výrazu, gesta, úsměvu tu má byť odhalením du-
ševného života. Nie však racionálneho a ovlád-
nutého ako v renesancii, ale tajomného, citové-
ho, racionálně neuchopitelného. Ako sa malo-
val Parmigianino v 16. storočí v oblom zrkadle
preto, aby zafixoval deformácie vonkajších fo-
riem svojej tváře (a právě len o hru išlo celému
jednému prúdu manierizmu) a ako sa potom
v 17. storočí nespočetněkrát v ťažkej nehybnosti
spodoboval Rembrandt, aby riešil sám seba, tak
Quentin de la Tour zachytením svojho náhodné-
ho gesta sa usiluje dopátrat vlastných dušev-
ných pochodov.
Dalším typom portrétu značné rozšířeným
v 18. storočí je realistický, poměrně strohý meš-
tiansky portrét. Stává sa súčasťou kultúry vyš-
ších i nižších středných vrstiev. Kým v 17. sto-
ročí sa v bohatých domácnostiach vešali na stenu
podobizně panovníka ako přejav lojality, v 18.