0.5
1 cm
49
TI, E. : c. d., s. 493), že model pózoval v jeho ateliér!
a vědomě reprodukoval výraz únavy, nudy, či zvě-
davosti.
104 Tamže.
105 V type jazdeckej podobizně nadviazal Velâzquez
na Tiziana.
106 KITSON, M. : Barok a rokoko. Bratislava 1972,
s. 22.
107 WAETZOLDT, W. : c. d., s. 74, zdórazňuje, že vo
Velázquezových portrétoch nachádzame najvačšiu po-
dobnost (s modelom), ale ju nehladáme.
108 GUZE, J.: c. d„ s. 23, 58.
100 GOMBRICH, E. H.: Kunst und Illusion. Zur Psy-
chologie der bildlichen Darstellung. Köln 1967, s. 195,
uvádza Rubensove portréty vlastných dětí ako příklad
„sklonu nášho ducha napojit nové zážitky na známe
schémy“.
110 BATTISTI, E. : c. d., s. 494, označuje Rubensov
štýl za rétoricko expresívny. Právě nadnesenosť — ré-
torickosť — je dóležitá pre glorifikačnú funkciu.
111 Přitom však boli tieto portréty zbavené zjavných
atribútov moci.
112 BATTISTI, E. : c. d., s. 494, uvádza, že k trado-
vaniu viedol nepochybné jeho dlhý pobyt v Talian-
sku a štúdium malby 16. storočia, najmä Tiziana.
113 TARABUKIN, N. M. : c. d., s. 178, nazýva Rem-
brandtove portréty „biografickými“ — nejde v nich
o odkrývanie osobitných črt člověka, jeho charakte-
rizáciu, ale o zachytenie celej jeho historie.
114 BIALOSTOCKI, J. : Sztuka cenniejsza niž zloto.
Warszawa 1963, s. 425, zdórazňuje, že Bernini vytvořil
sochársky barokový portrét.
115 Oživil typ známy v antike a používaný v ranej
renesancii.
116 BATTISTI, E. : c. d„ s. 494.
117 O oficiálnom portréte: JENKINS, M.: The State
— Portrait. Its Origin and Evolution. New York 1947.
118 FRIEDLÄNDER, M. J.: c. d., s. 237: „Cím viac
je figúra viditelná ako celok, tým výraznejšie sa por-
trétovaný javí vo svojej profesii, sociálnom postave-
ní.“
119 ALPATOV, M. V.: Epochi razvitija portreta. In:
Problémy portreta. Moskva 1974, s. 6: „vo Francúz-
sku sa s nástupom každého Ludovíta měnil štýl por-
trétu“.
120 Špeciálnu prácu domácemu českému barokovému
portrétu věnovala STRETTIOVÁ, O. : Das Barockporträt
in Böhmen. Praha 1957.
121 Napr. Portrét Ludovíta XIV., o ktorom BIALOS-
TOCKI, J. : c. d., s. 429, píše, že sa stal prototypom
portrétu vládců počas celého 18. storočia.
122 BATTISTI, E. : c. d„ s. 495, uvádza, že tento spó-
sob glorifikácie bol rozšířený najma v náhrobnej skul-
ptúre.
123 BATTISTI, E.: c. d„ s. 496.
124 Tamže, s. 495.
125 Tamže, s. 496.
126 BRION, M.: Umění na cestě k jednotlivci. In:
Umění a lidstvo. Umění renesance a baroku. Praha
1970, s. 385.
127 O ňom BAZIN, G. : Le portrait français de Watteau
à David. Paris 1957—1958.
128 BATTISTI, E.: c. d., s. 497.
129 GUZE, J.: c. d., s. 67, charakterizuje Goyov dvor-
ský portrét ako podobizeň „negativného vládců“.
430 BIALOSTOCKI, J.: c. d„ s. 495.
131 Co oceňovali najma romantici 19. storočia, napr.
BAUDELAIRE, Ch.: Úvahy o některých současnících.
Praha 1968, kap. O portrétu, označuje za vodcov ro-
mantickej školy Rembrandta, Reynoldsa a Lawrencea.
132 Celkom opačného názoru je GUZE, J. : c. d., s. 29.
Krajinu v obrazoch anglických portretistov 18. stor. po-
kládá len za dekoráciu, slúžiacu ako doplnok obrazu.
133 Pozři HOLEŠOVSKÝ, K.: Portrétní miniatura.
Praha 1976.
134 Slovenským historickým portrétom sa zaoberala
UCNÍKOVA, D. : Historický portrét na Slovensku. Mar-
tin 1980.
135 Podrobnejšie o napoleonských portrétoch GUZE,
J. : c. d„ s. 63, 64.
136 Ako konfrontuje FRIEDLÄNDER, M. J.: c. d.,
s. 230.
137 BATTISTI, E. : c. d„, s. 498, uvádza štyri hlavné
tendencie v spodobovaní ludskej tváře počas 19. sto-
ročia: 1. ideologizujúcu, ktorá bola archeologická a
alegorická v případe neoklasicizmu, a dramatická a me-
lancholická pre romantikov; 2. naturalistickú, ktorá
dosiahla osobitnú pósobivosť v karikatúre; 3. realis-
tickú, ktorá bola vo vztahu k fotografii a impresioniz-
mu; 4. expresionistickú, ktorá bola posledným bodom
obratu před abstraktným uměním.
138 HNÍKOVÁ-MALÁ, D.: Jean Dominique Ingres.
Praha 1963.
139 BATTISTI, E. : c. d„ s. 499.
140 SCHÖNBERGER, A.: Kunstgewerbe in Europa. In:
Das Atlantisbuch der Kunst. Zürich 1953, s. 281.
141 Ako zhřňa FRIEDLÄNDER, M. J.: c. d., s. 261,
„ ... stále sa rozvíjajúca fotografia znechutila malia-
rom imitáciu a vyzvala k štylizácii“.
142 ANDĚL, J.: Proměny názoru na fotografii. In:
Fotografie dnes. Teoretické a kritické přístupy. Sbor-
ník z pracovního setkání teoretiků, kritiků a fotografů.
Brno 15. 1.—16. 1. 1974, s. 4, cituje úryvok prvého čes-
kého článku o fotografii z 8. 3. 1839, z ktorého vyplý-
vá, že fotografia sa chápala ako nová maliarska tech-
nika.
143 DUFEK, A.: Kouzlo staré fotografie. Katalog vý-
stavy. Říjen—listopad 1978, s. 19.
144 BENJAMIN, W. : Dílo a jeho zdroj. Praha 1978,
s. 70 : „... raná fotografia stála umělecky vyššie než
portrétna miniatúra“.
145 DUFEK, A.: c. d., s. 36.
146 Napr. autoportréty Coubertove, van Goghove,
Gauginove.
TI, E. : c. d., s. 493), že model pózoval v jeho ateliér!
a vědomě reprodukoval výraz únavy, nudy, či zvě-
davosti.
104 Tamže.
105 V type jazdeckej podobizně nadviazal Velâzquez
na Tiziana.
106 KITSON, M. : Barok a rokoko. Bratislava 1972,
s. 22.
107 WAETZOLDT, W. : c. d., s. 74, zdórazňuje, že vo
Velázquezových portrétoch nachádzame najvačšiu po-
dobnost (s modelom), ale ju nehladáme.
108 GUZE, J.: c. d„ s. 23, 58.
100 GOMBRICH, E. H.: Kunst und Illusion. Zur Psy-
chologie der bildlichen Darstellung. Köln 1967, s. 195,
uvádza Rubensove portréty vlastných dětí ako příklad
„sklonu nášho ducha napojit nové zážitky na známe
schémy“.
110 BATTISTI, E. : c. d., s. 494, označuje Rubensov
štýl za rétoricko expresívny. Právě nadnesenosť — ré-
torickosť — je dóležitá pre glorifikačnú funkciu.
111 Přitom však boli tieto portréty zbavené zjavných
atribútov moci.
112 BATTISTI, E. : c. d., s. 494, uvádza, že k trado-
vaniu viedol nepochybné jeho dlhý pobyt v Talian-
sku a štúdium malby 16. storočia, najmä Tiziana.
113 TARABUKIN, N. M. : c. d., s. 178, nazýva Rem-
brandtove portréty „biografickými“ — nejde v nich
o odkrývanie osobitných črt člověka, jeho charakte-
rizáciu, ale o zachytenie celej jeho historie.
114 BIALOSTOCKI, J. : Sztuka cenniejsza niž zloto.
Warszawa 1963, s. 425, zdórazňuje, že Bernini vytvořil
sochársky barokový portrét.
115 Oživil typ známy v antike a používaný v ranej
renesancii.
116 BATTISTI, E. : c. d„ s. 494.
117 O oficiálnom portréte: JENKINS, M.: The State
— Portrait. Its Origin and Evolution. New York 1947.
118 FRIEDLÄNDER, M. J.: c. d., s. 237: „Cím viac
je figúra viditelná ako celok, tým výraznejšie sa por-
trétovaný javí vo svojej profesii, sociálnom postave-
ní.“
119 ALPATOV, M. V.: Epochi razvitija portreta. In:
Problémy portreta. Moskva 1974, s. 6: „vo Francúz-
sku sa s nástupom každého Ludovíta měnil štýl por-
trétu“.
120 Špeciálnu prácu domácemu českému barokovému
portrétu věnovala STRETTIOVÁ, O. : Das Barockporträt
in Böhmen. Praha 1957.
121 Napr. Portrét Ludovíta XIV., o ktorom BIALOS-
TOCKI, J. : c. d., s. 429, píše, že sa stal prototypom
portrétu vládců počas celého 18. storočia.
122 BATTISTI, E. : c. d„ s. 495, uvádza, že tento spó-
sob glorifikácie bol rozšířený najma v náhrobnej skul-
ptúre.
123 BATTISTI, E.: c. d„ s. 496.
124 Tamže, s. 495.
125 Tamže, s. 496.
126 BRION, M.: Umění na cestě k jednotlivci. In:
Umění a lidstvo. Umění renesance a baroku. Praha
1970, s. 385.
127 O ňom BAZIN, G. : Le portrait français de Watteau
à David. Paris 1957—1958.
128 BATTISTI, E.: c. d., s. 497.
129 GUZE, J.: c. d., s. 67, charakterizuje Goyov dvor-
ský portrét ako podobizeň „negativného vládců“.
430 BIALOSTOCKI, J.: c. d„ s. 495.
131 Co oceňovali najma romantici 19. storočia, napr.
BAUDELAIRE, Ch.: Úvahy o některých současnících.
Praha 1968, kap. O portrétu, označuje za vodcov ro-
mantickej školy Rembrandta, Reynoldsa a Lawrencea.
132 Celkom opačného názoru je GUZE, J. : c. d., s. 29.
Krajinu v obrazoch anglických portretistov 18. stor. po-
kládá len za dekoráciu, slúžiacu ako doplnok obrazu.
133 Pozři HOLEŠOVSKÝ, K.: Portrétní miniatura.
Praha 1976.
134 Slovenským historickým portrétom sa zaoberala
UCNÍKOVA, D. : Historický portrét na Slovensku. Mar-
tin 1980.
135 Podrobnejšie o napoleonských portrétoch GUZE,
J. : c. d„ s. 63, 64.
136 Ako konfrontuje FRIEDLÄNDER, M. J.: c. d.,
s. 230.
137 BATTISTI, E. : c. d„, s. 498, uvádza štyri hlavné
tendencie v spodobovaní ludskej tváře počas 19. sto-
ročia: 1. ideologizujúcu, ktorá bola archeologická a
alegorická v případe neoklasicizmu, a dramatická a me-
lancholická pre romantikov; 2. naturalistickú, ktorá
dosiahla osobitnú pósobivosť v karikatúre; 3. realis-
tickú, ktorá bola vo vztahu k fotografii a impresioniz-
mu; 4. expresionistickú, ktorá bola posledným bodom
obratu před abstraktným uměním.
138 HNÍKOVÁ-MALÁ, D.: Jean Dominique Ingres.
Praha 1963.
139 BATTISTI, E. : c. d„ s. 499.
140 SCHÖNBERGER, A.: Kunstgewerbe in Europa. In:
Das Atlantisbuch der Kunst. Zürich 1953, s. 281.
141 Ako zhřňa FRIEDLÄNDER, M. J.: c. d., s. 261,
„ ... stále sa rozvíjajúca fotografia znechutila malia-
rom imitáciu a vyzvala k štylizácii“.
142 ANDĚL, J.: Proměny názoru na fotografii. In:
Fotografie dnes. Teoretické a kritické přístupy. Sbor-
ník z pracovního setkání teoretiků, kritiků a fotografů.
Brno 15. 1.—16. 1. 1974, s. 4, cituje úryvok prvého čes-
kého článku o fotografii z 8. 3. 1839, z ktorého vyplý-
vá, že fotografia sa chápala ako nová maliarska tech-
nika.
143 DUFEK, A.: Kouzlo staré fotografie. Katalog vý-
stavy. Říjen—listopad 1978, s. 19.
144 BENJAMIN, W. : Dílo a jeho zdroj. Praha 1978,
s. 70 : „... raná fotografia stála umělecky vyššie než
portrétna miniatúra“.
145 DUFEK, A.: c. d., s. 36.
146 Napr. autoportréty Coubertove, van Goghove,
Gauginove.
