DOI Artikel:
Kresák, Fedor: Vývin športového štadióna do druhej svetovej vojny
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51702#0033
29
možno rozšířit’ bez porušenia výtvarného charak-
teru celej stavby.
Přibližné súčasne vznikajú v USA dva velké
objekty: prvý otvára sériu gigantických, klasici-
zujúcich štadiónov, rastúcich v čase prosperity
Po prvej světověj vojně za oceánom ako huby
Po daždi, druhý, dokončený v podvečer vypuknu-
la vojny, značí vrchol světového vývojia spřed
dvadsiatych rokov. Pre americké poměry je pří-
značné, že sú to stadióny dvoch velkých univer-
Zlt — Harvard Stadium v Cambridgei, Mass., a
Y ale Bowl v Newhavene.
Harvard Stadium z roku 1912 preberá pódorys
tvaru U. Jeho strmé, masivně híadisko so samo-
účelnou kolonádou okolo horného okraja i jeho
fasáda nápadné pripomínajú starorímsky Circus
Maximus. Váčšina amerických štadiónov dva-
dsiatych rokov pokračuje v tejto linii. Preberá
Přežitý, už nefunkčný helenistický pôdorys a mo-
numental izu je vol’ným> používáním antického
tvaroslovia. No v porovnaní so súdobými euiróp-
skymi štadiónmi americké vynikajú rozmermi,
s'Vedčiacimi o živšom záujme diváka o sport než
hocikde inde, Britániu vynímajúc. Stadión Ohio
State University v Columbuse z roku 1922 s kapa-
citou 79 000 divákov (autoři: Howard D. Smith
a Clyde T. Morris) prináša pravděpodobně po
Prvý raz poschodové híadisko, zatial ešte málo
odvážné a asi převzaté z baseballového štadióna.18
Roku 1926 vznikajú súčasne vo Filadelfii a Chi-
cagu dva kolosálně stadióny pre 120 000 divákov.
Prvý z nich má dve 220-yardové bežecké dráhy,
Ua otvorenomi konci vyvedené daleko' za oblast
filadiska. Druhý, chicagský Soldier Field, v tri-
Los Angeles Colisseum. Obr. je převzatý z publikácie
Urzqdzenia sportowe
dsiatych rokoch rozšířený pre masové vystúpenia
přístavbou na otvorenom konci už mimo ihriska
na kapacitu takmer 200 000 divákov, svojou ťažko-
pádnou snahou O1 monumentalitu je skór dokla-
dem ašpirácií druhého najváčšieho města USA
z čias jeho vrcholnej prosperity, ale z výtvarnéj
stránky prejavuje nedostatok invencie. Stadión
Stanfordskej univerzity, Michiganskej univerzity
a celý rad tzv. memoriálnych štadiónov, pomeno-
vaných na počest’ padlých v prvej světověj vojně,
sú rovinako dokladom nebývalého záujmu širo-
kých amerických vrstiev o sport, ako aj poplat-
nosti americkej architektury dvadsiatych rokov
starým schémam.
Za vrcholná stavbu športovej architektúry až
do čias po prvej světověj vojně možno pokladať
štadión univerzity Yale v Newhavene, postavený
podlá projektu architekta Dona Barbera a Ing.
Charlesa A. Feirryho v rokoch 1912—1914 s kapa-
citou 70 000 miest. Nadväzuje na híadisko řím-
ského amfiteátra, avšak vyslovené z praktických
příčin, bez antického tvaroslovia. Jeho otvorené,
jednoliate eliptické híadisko s rovnoměrným
spádom na všetkých stranách je ekonomickejším
i demokratickejším riešením, než s akým sme sa
doteraz střetli; rozdiely v kvalitě miest do značnej
miery stiera. Štadión sa rýchlo napíňa i vyprazd-
ňuje 30 podchodmi, rovnoměrně ústiacimi do
středového okružného1 koridoru. Navonok pósobí
svojou účelnosťou, uceleným priestorom, jasnos-
ťou a prehladnosťou. Hoci bol postavený takmer
na začiatku série velkých amerických štadiónov,
ukázal cestu budúceho vývoja a daleko predbehol
svojudobu.
Kompromisom medzi ním a štadiónom klasici-
zujúceho typu je Los Angeles Colisseum, postave-
né roku 1922 podlá projektu J. a D. Parkinsona
s kapacitou 75 000 divákov a pre X. olympijské
hry roku 1932 rozšířené horným, na železobetóno-
vej konštrukcii spočívajúcim prstencom na 105 000
miest. Híadisko, hoci o niečo výstrednejšie, při-
pomíná Yale Bowl, je však na jednom z koncov
přeřazené monumentálnymi bránami. Na hor-
nom okraji jednej z poizdlžnych stráň nachádza-
me asi po prvý raz separované kabinky pre roz-
hlas a tlač, ktoré s vežou, inspirovanou amister-
damsikým štadiónom1 pre IX. olympijské hry roku
1928, jemne zdórazňujú túto čaisť hladiska ako
možno rozšířit’ bez porušenia výtvarného charak-
teru celej stavby.
Přibližné súčasne vznikajú v USA dva velké
objekty: prvý otvára sériu gigantických, klasici-
zujúcich štadiónov, rastúcich v čase prosperity
Po prvej světověj vojně za oceánom ako huby
Po daždi, druhý, dokončený v podvečer vypuknu-
la vojny, značí vrchol světového vývojia spřed
dvadsiatych rokov. Pre americké poměry je pří-
značné, že sú to stadióny dvoch velkých univer-
Zlt — Harvard Stadium v Cambridgei, Mass., a
Y ale Bowl v Newhavene.
Harvard Stadium z roku 1912 preberá pódorys
tvaru U. Jeho strmé, masivně híadisko so samo-
účelnou kolonádou okolo horného okraja i jeho
fasáda nápadné pripomínajú starorímsky Circus
Maximus. Váčšina amerických štadiónov dva-
dsiatych rokov pokračuje v tejto linii. Preberá
Přežitý, už nefunkčný helenistický pôdorys a mo-
numental izu je vol’ným> používáním antického
tvaroslovia. No v porovnaní so súdobými euiróp-
skymi štadiónmi americké vynikajú rozmermi,
s'Vedčiacimi o živšom záujme diváka o sport než
hocikde inde, Britániu vynímajúc. Stadión Ohio
State University v Columbuse z roku 1922 s kapa-
citou 79 000 divákov (autoři: Howard D. Smith
a Clyde T. Morris) prináša pravděpodobně po
Prvý raz poschodové híadisko, zatial ešte málo
odvážné a asi převzaté z baseballového štadióna.18
Roku 1926 vznikajú súčasne vo Filadelfii a Chi-
cagu dva kolosálně stadióny pre 120 000 divákov.
Prvý z nich má dve 220-yardové bežecké dráhy,
Ua otvorenomi konci vyvedené daleko' za oblast
filadiska. Druhý, chicagský Soldier Field, v tri-
Los Angeles Colisseum. Obr. je převzatý z publikácie
Urzqdzenia sportowe
dsiatych rokoch rozšířený pre masové vystúpenia
přístavbou na otvorenom konci už mimo ihriska
na kapacitu takmer 200 000 divákov, svojou ťažko-
pádnou snahou O1 monumentalitu je skór dokla-
dem ašpirácií druhého najváčšieho města USA
z čias jeho vrcholnej prosperity, ale z výtvarnéj
stránky prejavuje nedostatok invencie. Stadión
Stanfordskej univerzity, Michiganskej univerzity
a celý rad tzv. memoriálnych štadiónov, pomeno-
vaných na počest’ padlých v prvej světověj vojně,
sú rovinako dokladom nebývalého záujmu širo-
kých amerických vrstiev o sport, ako aj poplat-
nosti americkej architektury dvadsiatych rokov
starým schémam.
Za vrcholná stavbu športovej architektúry až
do čias po prvej světověj vojně možno pokladať
štadión univerzity Yale v Newhavene, postavený
podlá projektu architekta Dona Barbera a Ing.
Charlesa A. Feirryho v rokoch 1912—1914 s kapa-
citou 70 000 miest. Nadväzuje na híadisko řím-
ského amfiteátra, avšak vyslovené z praktických
příčin, bez antického tvaroslovia. Jeho otvorené,
jednoliate eliptické híadisko s rovnoměrným
spádom na všetkých stranách je ekonomickejším
i demokratickejším riešením, než s akým sme sa
doteraz střetli; rozdiely v kvalitě miest do značnej
miery stiera. Štadión sa rýchlo napíňa i vyprazd-
ňuje 30 podchodmi, rovnoměrně ústiacimi do
středového okružného1 koridoru. Navonok pósobí
svojou účelnosťou, uceleným priestorom, jasnos-
ťou a prehladnosťou. Hoci bol postavený takmer
na začiatku série velkých amerických štadiónov,
ukázal cestu budúceho vývoja a daleko predbehol
svojudobu.
Kompromisom medzi ním a štadiónom klasici-
zujúceho typu je Los Angeles Colisseum, postave-
né roku 1922 podlá projektu J. a D. Parkinsona
s kapacitou 75 000 divákov a pre X. olympijské
hry roku 1932 rozšířené horným, na železobetóno-
vej konštrukcii spočívajúcim prstencom na 105 000
miest. Híadisko, hoci o niečo výstrednejšie, při-
pomíná Yale Bowl, je však na jednom z koncov
přeřazené monumentálnymi bránami. Na hor-
nom okraji jednej z poizdlžnych stráň nachádza-
me asi po prvý raz separované kabinky pre roz-
hlas a tlač, ktoré s vežou, inspirovanou amister-
damsikým štadiónom1 pre IX. olympijské hry roku
1928, jemne zdórazňujú túto čaisť hladiska ako