Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1977-1981(1977)

Page: 271
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1977_1981/0275
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
271

nie až v prvej etáži. Po oibidvoch stranách prvej
etáže oltára sú v interkolumniách niky so socha-
mi svätcov. V druhej etáži sa počet nik na boč-
ných (stranách zdvojnásobí a stredný obraz do-
stane vedla iselba na 1’avú i pravú stranu niku,
aby středné pole zníženej druhej etáže svojím
příliš pozdížnym tvarom nenarúšalo celkový ráz
oltára. Nadstavec opakuje tento motiv a navýše
okolo něho a nad ním sú malebným spůsobom
rozmiestnené plastiky. Zo stavebných častí oltára
sa definitivně přestala používat’ predela.
Oltář sa doteraz ešte nezbavil plošnosti —
niky sú plytké, pod nimi a nad nimi sú miesta,
ktoré sa uplatňujú plochou a poskytujú možnost’
použit’ ornamentiku.
Zlátená ornamentika, kontrastná voči čierne-
irtu pozadiu, poplatná ešte renesančnému cíteniu,
je podriadená plošnej redukcii, z ktorej sa vyní-
má iba plasticky stvárnený vinic s plodmi, ovi-
nutý na tordovaných stípcoch. V porovnaní s ol-
tárom Všetkých svátých v kostole sv. Mikuláša
je však zretelne badatefný úbytok ornamentiky
i redukcia jej farebnosti v prevažnej miere na
zlatú a čiernu.
V konfrontácii dvoch spůsobov myislenia, v do-
žívaní neskororenesančného názoru a súčasne
v zrode nového slohu, v hromadění různorodých
prvkov vzniká nesúrodé dřelo, ktoré už uplatňuje
novů koncepciu, ale nevie sa zbavit’ starých pre-
žitkov.
Oltář sv. Jána Krstitela je začiatočným typom
ranobarokového oltára na Slovensku, ktorý sa
uplatňuje až do konca 17. storočia.4
V nasledujúcom vývine zohráva rozhodujúcu
úlohu architektonika oltárnej stavby so svojou
jasnou logickou strukturou. Hlavný oltář býva-
lého paulínskeho kostola sv. Joizefa v Trnavě5
stelesňuje typ, s ktorým sa střetáváme v druhej
polovici 17. storočia, súbežne s predchádzajúcim
typom. V tomto případe sa střetáváme už s vy-
krystalizovaným názorom, ne-poznačeným znak-
mi přechodu z jednej slohovej koncepcie do dru-
hej.
Oltář tvoří stená delená římsami a trámovím
s volnými stlpmi na sokloch. Jednoznačné odde-
lenie etáže od nadstavca doslovné opakujúceho
prvú etáž — v tomto případe mienne narušené
oblúkovým segmentom — je charakteristické pre

Trnava, kostol sv. Trojice, hlavný oltář, plastiky z roku
1740


celú druhů polovinu 17. storočia. Dominantnosť
architektúry určuje funkciu ornamentálnej deko-
rácie, ktorá přestává „oblepovať“ celé architek-
tonické objemy a atektonicky sa přikládá na ar-
chitektům, atektonicky, ale s istou dávkou logiky.
Je tam, kde je ornament skutočne „na pravom
mieste“ (rámuje obraz, na „hluchých miestach“
ohraničí pravoúhelník a doň vpisuje linie orna-
mentu a pod.).
Problém farebnosti sa koncetruje na dve do-
minujúce farby — čerň a zlato — ako na základ-
ný farebný kontrast. Čierny nátěr oltárnej steny
utvára vhodné prostredie na využitie optických
účinkov zlata. Kontrastnosť farielb v architekto-
nickom vyjadřovaní zdůrazňuje tektonické prin-
cipy oltárnej’ architektúry (farebné odlíšenie
stípov atd’.).
Zdá sa, akoby bol začiatočný nápor na zmyslo-
vú a emotívnu sústavu člověka změnil směr a
přísná architektonika zamerala svoju orientáciu
loading ...