Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1985

Page: 43
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1985/0047
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
43

ných technologických postupov umožňuje tvo-
rivú volnost v práci s farbou, svetlom a for-
mou. Film je dokonalým prostriedkom exaktnej
reprodukcie skutočnosti, zároveň je však tvár-
ným materiálom uměleckých zámerov. Mohol
by sa teda pokládat aj za najideálnejší spósob
zachytenia celku 1'udského individua zobrazova-
cím spôsobom. V niektorých prípadoch by to
tak istotne bolo. Napr. tam, kde sa filmový por-
trét využívá didakticky, alebo kde sa stává sú-
časťou spomienkových slávností atď. Teda tam,
kde ho stačí odohrať.
Film však nemóže tradičné druhy výtvarného
umenia celkom nahradit’ v kultickej funkcii,
ktorú W. Benjamin označil za jednu zo základ-
ných funkcii originálneho (jedinečného) umělec-
kého diela.150 Film umožňuje napodobenie odví-
jania časového úseku za podmienky svojej vlast-
nej determinovanosti zobrazovaným časovým
úsekom. Nemóže sa stať uctievaným a stále pří-
tomným predmetom, lebo v jeho základe tkvie
princip určitej „nehmotnosti“. Začína sa a kon-
čí sa. Netrvá.
Kultová funkcia je však zásadné dóležitá prá-
vě pre portrét. V doslovnom chápaní slova kul-
tový je tento účel bytostné zviazaný najmä so
spomienkovým portrétom. Ci už rodina sústre-
ďuje podobizně svojich predkov alebo národ po-
dobizně svojich hrdinov a významných osob-
ností, pósobí tu portrét pri priamom vnímaní
komemoratívne, ale pósobí i nepriamo svojou
stálou prítomnosťou — a to kultové.
Podmienku stálej hmotnej přítomnosti film
nemóže plnit. Plní ju však fotografia, ktorá má
okrem toho i všetky kvality, ktoré sú súčasťou
filmového umenia okrem záznamu času.151 Pre-
to by azda právě fotografia, a nie film mala
prevziať úlohu portrétneho spodobovania. Fo-
tografia, na rozdiel od filmu, je totiž schopná
plnit váčšinu základných funkcii portrétneho
výtvarného diela: zvečňujúcu, reprezentatívnu,
spomienkovú i sebapoznávaciu. Pre všetky tie-
to účely je stála přítomnost predmetu — foto-
grafie — takmer podmienkou, v každom pří-
pade však výhodou. V porovnaní s výtvarným
dielom ukazujú však tieto základné funkcie ur-
čitý posun.

Portrétna fotografia vytvára dojem zvečne-
nia objektívneho pohladu na model, zastiera
interpretáciu (presnejšie povedané: interpretá-
cia je zastretá). Naopak výtvarné dielo je nielen
zvěčněním modelu, ale i zvěčněním jeho inter-
pretácie umelcom. V tom zmysle sa označuje
každé výtvarné dielo ako autoportrét. Umelcov
rukopis, jeho záměr, cítenie světa, formované
dobou, školením a pod., sú celkom rovnocenné
objektu zobrazenému v časoch, keď základnou
funkciou výtvarného diela je mimetická funk-
cia, a prevládajú v časoch, keď je napodobenie
skutočnosti potláčané.
Vo fotografii stojí medzi skutočnosťou a ob-
razom nielen člověk, ale najmä kamera. Tvorca
je zbavený priameho kontaktu s vytváraným
dielom. Přístroj pracuiúci podlá přesného a ne-
narušitefného principu je v podstatě hlavným
článkom zobrazovacieho procesu.152 Fotograf mó-
že pracovat iba na báze znalostí jeho mecha-
nizmu, s využitím presne daných možností. Pre-
to sa fotografia bezprostredne nevnímá ako spo-
luzvečnenie modelu i autora, hoci racionálně je
zřejmé, že i tu existuje rukopis autora, záměr
atď. Právě pre toto odcudzenie autora a diela
pósobí fotografia ako zvečnenie čistej exaktnej
podoby skutočnosti.
Preto je fotografia najbližšia súkromnému
portrétu, kde sa vždy žiadalo zachytenie čím
přesnějších črt zobrazeného. Právě ako súkrom-
ná podobizeň sa fotografia přijímala v umelec-
kej, profesionálnej i amatérskej podobě už od
minulého storočia. Je aj pravděpodobné, že prá-
vě prevládnutie komemoratívnej funkcie ovplyv-
nilo postupné ustálenie formátu fotografie na
poměrně malých rozmeroch. Galérie predkov
sa změnili do velkosti vhodnej na uloženie do
albumu. Demokratizácia portrétu, začínajúca sa
začiatkom 18. storočia, dovršila sa možnosťou
bleskového snímania obrazu a jeho multipliká-
cie v podobě malých obrázkov už po polovici 19.
storočia. Kým v 19. storočí súbežne přežíval ko-
merčný výtvarný portrét, v 20. storočí fotogra-
fia převládla.
K spomienkovej funkcii pribudla postupné
i sebapoznávacia funkcia. Obsahoval ju portrét
maliarsky i sochársky. V nich však bol vztah
modelu k poznaniu seba samého dualistický
loading ...