DOI Artikel:
Bajcurová, Katarína: Výtvarné výrazové východiská a prostriedky syntézy architektúry a sochárstva
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.31180#0011
7
Výtvarné výrazové východiska
a prostriedky syntézy
architektury a sochařstva
KATARINA BAJCUROVÁ
Čoraz naliehavejšie vstupuje pod prizmu po-
hladu nasej súčasnosti unitas multiplex život-
ného prostredia. Čoraz výraznejšie vystupuje
do popredia ,,štvrtý rozměr" obklopujúcej nás
reality — komplexná estetická organizácia ži-
votného prostredia prostredníctvom kultúry
a výtvarného umenia. Problematika syntézy
umenia a v jej rámci architektury a sochárstva
je specifickou častou širokého komplexu otázok
vyplývajúcich z teorie a praxe tvorby životného
prostredia. Problém, na prvý pohïad umelecko-
historicky a umelecko-teoreticky úzko vyhra-
něný, sa v skutočnosti dotýká podstatných úloh
výtvarného umenia. Naša úvaha sčasti inspiro-
vaná Kaganovými morfologicko-systémovými
analýzami umenia sa skór reflexívně ako vyčer-
pávajúco a exaktne stavia k vlastnému před-
mětu práce — výtvarným východiskám a pro-
striedkom spolupráce architektúry a sochárstva
v morfologickom a historicko-genetickom ab-
strahovaní a modelovaní vzájomných vzfahov,
v pokuse o formulovanie možných reálií sochy
a architektúry na súčasnom vývinovom stupni.
Záměrně sa neodvolává na rozsiahly umelecko-
historický materiál a využívá historicko-teore-
ticky už overené fakty s ciefom teoreticky
modelovat problém, a tým ho konfrontovat
s praxou.
Na ujasnenie výtvarných východísk a mož-
ností spolupráce architektúry a sochárstva je
nevyhnutným krokom preniknutie k pojmu syn-
téza umenia. Na prvý pohfad je termín zdanlivo
jasný, najma z hïadiska súčasnej odbornej
i laickej frekvencie. Na druhej straně je prob-
lematika jeho spádného sémantického uplat-
nenia diskutabilná a v mnohých smeroch ešte
neujasněná. Převláda názor, že pod pojmom
syntéza umenia třeba rozumieť spoluúčast ar-
chitektonického, sochárskeho a maliarskeho die-
la. Tento názor nesie stopy nepresnej a nespráv-
nej interpretácie historického poňatia syntézy
umenia ako klasického triumvirátu architektúry,
sochárstva a maliarstva. Vzhladom na premeny
súčasnej praxe pojem syntéza umenia vystupuje
ako významovo otvorený (prax sa vy ví ja, vy-
víja sa aj teoretická reflexia praxe, ktorá ju
v istých súvislostiach móže — alebo mala by? —
předznamenat).
Vo všeobecnej teorii umenia a estetike sa po-
jem používá v dvoch významových rovinách:
1. na označenie spolupráce jednotlivých umě-
leckých druhov, z ktorých každý si uchovává
svoje morfologické, sémantické a semiotické
specifikum a samostatnost;
2. na označenie vzniku nových uměleckých
druhov a žánrov, kde sám proces syntézy —
splývania a prenikania — je prostriedkom vzni-
ku novej, jednoliatej umeleckej hodnoty, morfo-
logicky, sémanticky a semioticky jedinej kvality
nového druhu či žánru.
Syntéza znamená spájanie častí do celku;
proces, v ktorom z niekofkých samostatných
prvkov vzniká iný, samostatný, ktorý má novů
štruktúru, je spojením do kvalitativně nového,
nedělitelného celku (příznačné je použitie poj-
mu v prírodných védách). Vzhladom na výtvar-
né umenie a tvorbu životného prostredia sa po-
jem syntéza umenia dnes používá v širšom
význame — a najčastejšie v takom, ktorý ne-
zodpovedá jeho póvodnému obsahu. Preto je
Výtvarné výrazové východiska
a prostriedky syntézy
architektury a sochařstva
KATARINA BAJCUROVÁ
Čoraz naliehavejšie vstupuje pod prizmu po-
hladu nasej súčasnosti unitas multiplex život-
ného prostredia. Čoraz výraznejšie vystupuje
do popredia ,,štvrtý rozměr" obklopujúcej nás
reality — komplexná estetická organizácia ži-
votného prostredia prostredníctvom kultúry
a výtvarného umenia. Problematika syntézy
umenia a v jej rámci architektury a sochárstva
je specifickou častou širokého komplexu otázok
vyplývajúcich z teorie a praxe tvorby životného
prostredia. Problém, na prvý pohïad umelecko-
historicky a umelecko-teoreticky úzko vyhra-
něný, sa v skutočnosti dotýká podstatných úloh
výtvarného umenia. Naša úvaha sčasti inspiro-
vaná Kaganovými morfologicko-systémovými
analýzami umenia sa skór reflexívně ako vyčer-
pávajúco a exaktne stavia k vlastnému před-
mětu práce — výtvarným východiskám a pro-
striedkom spolupráce architektúry a sochárstva
v morfologickom a historicko-genetickom ab-
strahovaní a modelovaní vzájomných vzfahov,
v pokuse o formulovanie možných reálií sochy
a architektúry na súčasnom vývinovom stupni.
Záměrně sa neodvolává na rozsiahly umelecko-
historický materiál a využívá historicko-teore-
ticky už overené fakty s ciefom teoreticky
modelovat problém, a tým ho konfrontovat
s praxou.
Na ujasnenie výtvarných východísk a mož-
ností spolupráce architektúry a sochárstva je
nevyhnutným krokom preniknutie k pojmu syn-
téza umenia. Na prvý pohfad je termín zdanlivo
jasný, najma z hïadiska súčasnej odbornej
i laickej frekvencie. Na druhej straně je prob-
lematika jeho spádného sémantického uplat-
nenia diskutabilná a v mnohých smeroch ešte
neujasněná. Převláda názor, že pod pojmom
syntéza umenia třeba rozumieť spoluúčast ar-
chitektonického, sochárskeho a maliarskeho die-
la. Tento názor nesie stopy nepresnej a nespráv-
nej interpretácie historického poňatia syntézy
umenia ako klasického triumvirátu architektúry,
sochárstva a maliarstva. Vzhladom na premeny
súčasnej praxe pojem syntéza umenia vystupuje
ako významovo otvorený (prax sa vy ví ja, vy-
víja sa aj teoretická reflexia praxe, ktorá ju
v istých súvislostiach móže — alebo mala by? —
předznamenat).
Vo všeobecnej teorii umenia a estetike sa po-
jem používá v dvoch významových rovinách:
1. na označenie spolupráce jednotlivých umě-
leckých druhov, z ktorých každý si uchovává
svoje morfologické, sémantické a semiotické
specifikum a samostatnost;
2. na označenie vzniku nových uměleckých
druhov a žánrov, kde sám proces syntézy —
splývania a prenikania — je prostriedkom vzni-
ku novej, jednoliatej umeleckej hodnoty, morfo-
logicky, sémanticky a semioticky jedinej kvality
nového druhu či žánru.
Syntéza znamená spájanie častí do celku;
proces, v ktorom z niekofkých samostatných
prvkov vzniká iný, samostatný, ktorý má novů
štruktúru, je spojením do kvalitativně nového,
nedělitelného celku (příznačné je použitie poj-
mu v prírodných védách). Vzhladom na výtvar-
né umenie a tvorbu životného prostredia sa po-
jem syntéza umenia dnes používá v širšom
význame — a najčastejšie v takom, ktorý ne-
zodpovedá jeho póvodnému obsahu. Preto je