Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1987)

11

sobov v priestorových umeniach",' musí uznat
aj možnost ich opětovného spojenia, dynamiku
ich približovania architektonicko-plastických
uměleckých štruktúr (napr. monumentálneho
umenia)^ ako specifických dvojjediných celkov.
V tomto zmysle móžeme konštatovat, že sama
historicko-genetická možnost syntézy architek-
túry a sochařstva je daná:
1. morfologickou príbuznosťou obidvoch vý-
tvarných disciplín, ich výtvarnej řeči, ktorá de-
terminuje ich postavenie v systéme priestoro-
vých umění;
2. funkčnou netotožnosťou: v procese syntézy
zohráva podstatná úlohu genetická funkčnost
obidvoch druhov, t. j. dominantně postavenie
architektúry (prvotná materiálna utilitas archi-
tektúry), objektivnost jej podstaty a historická
priorita (zabezpečenie fyzického horizontu člo-
věka), bifunkcionálnosť architektúry a mnoho-
funkcionálnost sochárstva, ktoré je svojho dru-
hu duchovnou ,,utilitas" plniacou predovšetkým
specifické ideové funkcie.9 y dôsledku toho
i možno vyčlenit dve základné modelové roviny
realizácie syntézy architektúry a sochárstva:
1. vnútorná syntéza architektúry a sochárstva
prebieha v hraniciach jedného diela (buď ar-
chitektonického, alebo sochárskeho) a je deter-
minovaná vzájomným prenikaním a obohacová-
ním tvaroslovia, výrazových prostriedkov (mož-
no ju vyjádřit pojmami ,,skulpturalizácia archi-
tektúry" a ,,architektonizácia sochy"), pričom
sa navzájom přibližuje a splývá morfologická
a funkčná netotožnost smerom k totožnosti,^
čo sa týká predovšetkým špecifickej umeleckej
obraznosti a metody tvorby;
2. vonkajšia syntéza architektúry a sochárstva
předpokládá přítomnost, relevantnost aspoň
dvoch morfologicky i funkcionálně netotožných
(vzdalujúcich sa) výtvarných diel, architektúry
a sochy. Uskutečňuje sa: a) priamo — socha je
tu nedělitelnou, fyzickou, štruktúrnou častou
architektonického diela; b) nepriamo — socha
sa nachádza vo volnom vztahu k architektúre
(v sústave priestorových vzfahov).^
Odbočenie k dějinám slohovej syntézy archi-
tektúry a sochárstva nie je samoúčelné. Je vždy
príležitostou uvědomit si konkrétné možnosti,
východiská a výsledky spolupráce architektúry



Jozef Jaakorič, arch. spotapráca Anton. CímmermaTU
Pomník SNP i? Konáčouej, .1969. Foto M. Sm,otákouá
a sochárstva. Pri pohlade na celok dějin umenia
(nutné zjednodušujúcom) i na jeho jednotlivé
slohové etapy nachádzame dve základné polohy
v poňatí architektonického diela: 1. buď pracuje
výlučné architektonickými prostriedkami vý-
razu a výsledné pósobenie (formy) je ideovo-
-esteticky sebestačné; 2. alebo využívá pro-
striedky iných výtvarných druhov — v našom
případe sochárstva — na podporu a špecifiko-
vanie výslednej umeleckej obraznosti. Tieto
momenty sledujeme od najranějších etáp vý-
vinu architektúry a sochárstva — od pravěkého
monolitu, menhiru (ktorý je podlá H. Reada'^
prvotnou formou jednoty architektúry a sochy,
kde však obidve druhové substancie vystupuj ú
v příznačné nerozčlenenej, synkretickej podo-
bě morfologicko-funkcionálnej totožnosti), cez
kryštalizáciu prvotných a primárných (bi)funkcií
architektúry (utvárania obydlia a kultového
prie'toru) a (mono)funkcií sochy (ako votívneho,
magického, symbolického artefaktu v mimetic-
kej podstatě jej zoomorfného a antropomorf-
ného rozměru) k prvému historickému momentu
spojenia sochy a architektúry. V raných slo-