Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1987

Page: 12
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1987/0016
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
12

hových obdobiach nachádzame tri základné mo-
delové polohy syntézy architektury a sochár-
stva:
— architektonická a plastická logika sa navzá-
jom prelínajú, splývajú (architektúra směruje
ku skulptúre, skulptura k architektúre); plas-
tický princip zohráva vedúcu úlohu (modeluje
hmoty vo vonkajšom priestore),
— plastická logika sa subordinuje architekto-
nické j: sochársky přejav v priamej vazbě na ar-
chitektúru interpretuje výrazové, materiálové,
tektonické, hmotové zákonitosti stavebnej struk-
tury,
— architektonická a plastická logika sa vzďa-
iujú, morfologicky aj funkcionálně: architek-
túra povolává sochárstvo k spolupráci v mo-
mente, keď je už podmienená specifikovanou,
diferencovanou, triedne určenou, spoločensky
a mocensky podloženou ideologickou předsta-
vou (sakrálna a profánna architektúra) — so-
chársky přejav tu priamo tlmočí ideologický
program spoločnosti (triedy) a jej sebauvedomo-
vania epickým alebo alegorickým či symbolic-
kým spósobom (narastá význam vnútorného
priestoru).
Historické podoby a premeny spolupráce ar-
chitektúry a sochárstva sú v každom veïkom
slohovom období determinované — obrazné po-
vedané — ,,všeobecným menovateïom normy",
ekonomickými, sociálnymi, filozofickými, světo-
názorovými potřebami i programovými kon-
cepciami doby (napr. ,,polyfónne" gotické a ba-
rokové chrámové komplexy). Zároveň prebieha
aj oslobodzovanie sochy z područia priamej, fy-
zické j závislosti od architektúry. Vzniká pomník
ako specifický syntetický druh imanentne subor-
dinujúci prostriedky architektúry (tento proces
možno příznačné sledovat od gréckej antiky
a jej ,,kultu" individuality cez 19. storočie až
po súčasnosf) a exteriérová socha, ktorá je nie-
ktorou zo svojich funkcií emancipovaná z pria-
mej vazby na architektonický objekt (parková
socha, fontána a pod.). Všeobecne možno kon-
statovat, že sochársky přejav sa v historických
slohových architektúrach objavuje v dvoch zá-
kladných funkciách: 1. ako dekor, ornament
(krása ,,sui generis"); 2. ako ideový a ideolo-
gický manifest. Tieto funkcie sú v každom ob-

dobí podmienené dosiahnutým konkrétným
stupňom uměleckého myslenia. Miesto sochy
bolo striktně určované celou sústavou vzťahov
k architektúre (k detailu, časti, celku, komple-
xu), ideovo-funkčných a výtvarno-výrazových.
Socha bola rozvedením, zdůrazněním funk-
cie, ideového poslania daného architektonického
objektu predovšetkým prostredníctvom mime-
tickej antropomorfnej formy, ktorej kompozičný
kánon korespondoval s formálnym menovate-
ïom, ,,rádom" architektúry. Ich jednota v mno-
hosti, o ktorú sa usilovali, vytvárala tak základ-
ný předpoklad na jednotný slohový výraz.
Úsilie o slohovú jednotu komplexného výtvarné-
ho diela sa v dósledku mnohých činitelov naru-
šuje a zaniká v 19. storočí (epizodicky sa ešte
objaví v secesii) s odchodom velkých historic-
kých slohov v historizujúcich a eklektických
repetíciách. Dějiny vztahu socha — architektúra
sú, slovami Z. Kudélku, ,,dějinami emancipácie
sochy z područia architektúry" Ak sa vývin
odohráva ako sled dialektických negácií, potom
potenciálnu možnost dialektickej negácie tra-
dičného vztahu socha — architektúra a utvrde-
nia negácie na novom vývinovom stupni mysle-
nej špirály prináša až dynamická vývinová re-
alita 20. storočia.
Nové vztahy sochy a architektúry v 20. sto-
ročí predznamenávajú a určujú nové premeny
architektonickej logiky. Druhá polovica 19. sto-
ročia a přelom storočí na európskom a americ-
kom kontinente znamenajú dozrievanie nového
výtvarného poňatia architektúry. Hlavnými de-
terminantmi vývinu sa stávájú nové potřeby
rýchlo sa vyvíjajúcej priemyselnej kapitalistic-
kej spoločnosti, vyhrocovanie sociálnych a eko-
nomických antagonizmov, priemyselný pokrok,
nové objavy védy a techniky. Vznikajúci mo-
derný architektonický koncept sa prevratne líši
od architektonických konceptov uplynulých his-
torických slohových období. Je určovaný novou
technikou a konštrukciou. Architrávový, kla-
sický systém podpory a břemena stráca svoje
opodstatnenie. Nové železobetonové konštrukcie
prinášajú monolitický rám, skeletová stavbu bu-
dovaná na základoch železobetonových nosníkov
a nenosných stien. Statický vrstvený múr strá-
ca svoje opodstatnenie, mění sa na nenosnú,
loading ...