DOI Artikel:
Bajcurová, Katarína: Výtvarné výrazové východiská a prostriedky syntézy architektúry a sochárstva
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.31180#0018
14
EtTMÍ Venhoa, arch. spořapráca Ferdmaad Mdačhp.' Óda ?ra radosť, Piešfaap, Dora itmeara, ^9S0.
Foto M. Smoíá/couá
tych rokoch nezávisle zúročuje európska i celo-
světová prax.
20. storočie — Jencksova ,,Moderna"^ — pri-
náša vnútorný konflikt architektonického kon-
ceptu; konflikt racionálnej, ,,matematickej"
striktnosti funkcie a jej racionálně strohého vy-
jadrenia, ktorý směruje k ,,Late Moderna"
a ,,Post Moderna", tendujúcej k estetickému
zhodnocovaniu (či dokonca popretiu) funkcie
architektonického konceptu a objektu ako vý-
sledku výlučnej výtvarnej invencie, vystupňo-
vanej emociálnosti a fantázie, výraznej archi-
tektonické j formy. 20. storočie znovu oživuje
specifický fenomén „skulpturálnej architektú-
ry« 18 A hoci sa tento termín viaže na konkrétnu
tendenciu v dějinách modernej architektury,
móžeme ako skulpturalizáciu architektury o-
značiť všeobecné plastické tendencie súčasnej
architektúry: róznorodosť objemov róznej výš-
ky, tvaru, skladby, zakrivenie linie a plochy,
modelovanie objemov v priestore, plastické
spájanie ploch atď. Takýto spósob vytvárania
architektonickej formy (majúcej aj priame a ne-
priame vztahy s výrazovými postupmi moder-
ného sochárstva, ktoré ho priviedli k architekto-
nizujúcej geometrizácii, k inšpiráciám formami
organického světa — k analógiám s architekto-
nickou formou) mal (alebo bude mať) ďaleko-
siahle dósledky na spoluprácu obidvoch výtvar-
ných disciplín. Novoaktualizované približovanie
sa architektonickej a plastickej logiky, ich vzá-
jomné prenikanie a splývanie, princip vnútornej
syntézy odstredivo-dostredivých tendencií
skulpturalizácie a architektonizácie sochy sa
EtTMÍ Venhoa, arch. spořapráca Ferdmaad Mdačhp.' Óda ?ra radosť, Piešfaap, Dora itmeara, ^9S0.
Foto M. Smoíá/couá
tych rokoch nezávisle zúročuje európska i celo-
světová prax.
20. storočie — Jencksova ,,Moderna"^ — pri-
náša vnútorný konflikt architektonického kon-
ceptu; konflikt racionálnej, ,,matematickej"
striktnosti funkcie a jej racionálně strohého vy-
jadrenia, ktorý směruje k ,,Late Moderna"
a ,,Post Moderna", tendujúcej k estetickému
zhodnocovaniu (či dokonca popretiu) funkcie
architektonického konceptu a objektu ako vý-
sledku výlučnej výtvarnej invencie, vystupňo-
vanej emociálnosti a fantázie, výraznej archi-
tektonické j formy. 20. storočie znovu oživuje
specifický fenomén „skulpturálnej architektú-
ry« 18 A hoci sa tento termín viaže na konkrétnu
tendenciu v dějinách modernej architektury,
móžeme ako skulpturalizáciu architektury o-
značiť všeobecné plastické tendencie súčasnej
architektúry: róznorodosť objemov róznej výš-
ky, tvaru, skladby, zakrivenie linie a plochy,
modelovanie objemov v priestore, plastické
spájanie ploch atď. Takýto spósob vytvárania
architektonickej formy (majúcej aj priame a ne-
priame vztahy s výrazovými postupmi moder-
ného sochárstva, ktoré ho priviedli k architekto-
nizujúcej geometrizácii, k inšpiráciám formami
organického světa — k analógiám s architekto-
nickou formou) mal (alebo bude mať) ďaleko-
siahle dósledky na spoluprácu obidvoch výtvar-
ných disciplín. Novoaktualizované približovanie
sa architektonickej a plastickej logiky, ich vzá-
jomné prenikanie a splývanie, princip vnútornej
syntézy odstredivo-dostredivých tendencií
skulpturalizácie a architektonizácie sochy sa