DOI Artikel:
Abelovský, Ján: Mladé slovenské maliarstvo sedemdesiatych rokov: (bezkonfliktová generácia?)
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.31180#0041
37
A paralelné s tým: nie je pertraktovanie vizu-
álnej přitažlivosti civilizačných foriem snahou
o nájdenie optického symbolu doby? Ak nie,
potom ako vysvětlit že sa celkom rezignuje na
akékoïvek reflexie o neblahom pósobení civi-
lizačných procesov na životné prostredie (hoci
sa priant ponúkajú)? Z množstva autorov po-
níma takto moralisticky problematiku len osa-
motene tvoriaci František Veselý.
To všetko vylučuje akúkolvek literárnost
a epickost. Technicistický rozvrh kompozície,
využitie písma, citácie grafického znaku, či reál-
ného detailu v prostředí kultivovanej maliarskej
transformácie — to sú výtvarné postupy odka-
zuj úce viac k nadčasovosti symbolu, ako k ča-
sovo-priestorovej konkrétnosti. Konkrétnosti,
ktorá zatiaf poskytuje skór dókazy o nedostatku
a nedostatočnosti techniky, než o jej přebytku.
Diela týchto mladých nie sú už expresiou sku-
točnosti, ich ideové posolstvo anticipuje novů
realitu budúcnosti. Táto nová skutočnost je
v súlade s vedecko-technickými aspektmi futu-
rologických tendenci! spoločenského vývinu, je
předstihujúcim odrazom zatiaf len tušených
obrysov životného slohu zajtrajška.
Spomínané základné trendy mladej malby
ortodoxnosfou východiskového programu, zdá
sa, po čase plné neuspokojujú ich nositefov.
Kulmináciu tohto programu zaznamenáváme
začiatkom druhej polovice sedemdesiatych ro-
kov, potom nastáva akési vyčerpáme. Je pří-
značné, že právě vedúce osobnosti týchto smě-
rovaní sa před koncom desafročia ocitájú na
začiatku nových výbojov. L. Berger a E. Hološ-
ka sa vracajú k vlastným začiatkom a skúmajú
možnosti aktuálnejšej maliarskej výpovede
prostredníctvom figuratívnej témy. J. Kudlička
maluje sériu až slastné lyrických ženských
postáv. M. Rašla obohacuje obsahová vrstvu
o epické naratívne motivy. V. Hulík dotvára
vlastný civilistický program k ,,légerovskej"
paralelitě člověka a stroj a, M. Hrčka přiznává
vo svojich industriálnych feériách čoraz závaž-
né jšiu úlohu obrysovému modulu fudskej posta-
vy. Stále podstatné jšiu úlohu nadobúda člověk
a jeho zobrazenie, dovtedy končiace viac-menej
na úrovni štafáže ,,splývajúcej" so svojím před-
mětným okolím. Momenty novej úlohy auten-
Niicoiaj FeďTcomč; Krajina s piaucami, oiej, 1978.
Foio P. Meinš
tickosti, dominancia fudského faktora, to všetko
je v zrejmom súlade s úsiliami o dosiahnutie
konkrétnejšej, neformálnej spátosti tvorby so
životom a spoločenskou realitou.
Tieto nepopieratefné vývinové fakty zvyšujú
význam tvorby skupiny mladých maliarov —
figuralistov, tvoriacich akúsi odnož civilistic-
kého trendu (Štefan Bobota, Jozef Bubák, Ján
Berger, Nikolaj Feďkovič, Darina Gladišová, Ve-
ronika Rónaiová, Uljana Zmetáková a niektorí
ďalší).9 Tvorba týchto, výtvarným názorom dost
odlišných osobností, nachádza jednotiace záze-
mie v spoločných východiskách neorealistickej
a neosurreálnej malby. Obsahovosť ich umenia
vyrastá z projekcie akoby bez výběru zazname-
návaných juxtapozícií všedného dňa do pro-
stredia atribútov civilnej reality (N. Feďkovič,
U. Zmetáková). Zobrazenie je potom záměrně
znejasňované buď koloristickou a rukopisnou
faktúrou (D. Gladišová), alebo dekompozíciou
a fragmentarizáciou zobrazenia (V. Rónaiová),
čím nadobúda hodnoty a možnosti významovo
mnohoznačnéj interpretácie. Další zasa směruj ú
k vševyjadrujúcemu antropologickému znaku
cestou simulácie chladnej a nezaujatej ob jek-
A paralelné s tým: nie je pertraktovanie vizu-
álnej přitažlivosti civilizačných foriem snahou
o nájdenie optického symbolu doby? Ak nie,
potom ako vysvětlit že sa celkom rezignuje na
akékoïvek reflexie o neblahom pósobení civi-
lizačných procesov na životné prostredie (hoci
sa priant ponúkajú)? Z množstva autorov po-
níma takto moralisticky problematiku len osa-
motene tvoriaci František Veselý.
To všetko vylučuje akúkolvek literárnost
a epickost. Technicistický rozvrh kompozície,
využitie písma, citácie grafického znaku, či reál-
ného detailu v prostředí kultivovanej maliarskej
transformácie — to sú výtvarné postupy odka-
zuj úce viac k nadčasovosti symbolu, ako k ča-
sovo-priestorovej konkrétnosti. Konkrétnosti,
ktorá zatiaf poskytuje skór dókazy o nedostatku
a nedostatočnosti techniky, než o jej přebytku.
Diela týchto mladých nie sú už expresiou sku-
točnosti, ich ideové posolstvo anticipuje novů
realitu budúcnosti. Táto nová skutočnost je
v súlade s vedecko-technickými aspektmi futu-
rologických tendenci! spoločenského vývinu, je
předstihujúcim odrazom zatiaf len tušených
obrysov životného slohu zajtrajška.
Spomínané základné trendy mladej malby
ortodoxnosfou východiskového programu, zdá
sa, po čase plné neuspokojujú ich nositefov.
Kulmináciu tohto programu zaznamenáváme
začiatkom druhej polovice sedemdesiatych ro-
kov, potom nastáva akési vyčerpáme. Je pří-
značné, že právě vedúce osobnosti týchto smě-
rovaní sa před koncom desafročia ocitájú na
začiatku nových výbojov. L. Berger a E. Hološ-
ka sa vracajú k vlastným začiatkom a skúmajú
možnosti aktuálnejšej maliarskej výpovede
prostredníctvom figuratívnej témy. J. Kudlička
maluje sériu až slastné lyrických ženských
postáv. M. Rašla obohacuje obsahová vrstvu
o epické naratívne motivy. V. Hulík dotvára
vlastný civilistický program k ,,légerovskej"
paralelitě člověka a stroj a, M. Hrčka přiznává
vo svojich industriálnych feériách čoraz závaž-
né jšiu úlohu obrysovému modulu fudskej posta-
vy. Stále podstatné jšiu úlohu nadobúda člověk
a jeho zobrazenie, dovtedy končiace viac-menej
na úrovni štafáže ,,splývajúcej" so svojím před-
mětným okolím. Momenty novej úlohy auten-
Niicoiaj FeďTcomč; Krajina s piaucami, oiej, 1978.
Foio P. Meinš
tickosti, dominancia fudského faktora, to všetko
je v zrejmom súlade s úsiliami o dosiahnutie
konkrétnejšej, neformálnej spátosti tvorby so
životom a spoločenskou realitou.
Tieto nepopieratefné vývinové fakty zvyšujú
význam tvorby skupiny mladých maliarov —
figuralistov, tvoriacich akúsi odnož civilistic-
kého trendu (Štefan Bobota, Jozef Bubák, Ján
Berger, Nikolaj Feďkovič, Darina Gladišová, Ve-
ronika Rónaiová, Uljana Zmetáková a niektorí
ďalší).9 Tvorba týchto, výtvarným názorom dost
odlišných osobností, nachádza jednotiace záze-
mie v spoločných východiskách neorealistickej
a neosurreálnej malby. Obsahovosť ich umenia
vyrastá z projekcie akoby bez výběru zazname-
návaných juxtapozícií všedného dňa do pro-
stredia atribútov civilnej reality (N. Feďkovič,
U. Zmetáková). Zobrazenie je potom záměrně
znejasňované buď koloristickou a rukopisnou
faktúrou (D. Gladišová), alebo dekompozíciou
a fragmentarizáciou zobrazenia (V. Rónaiová),
čím nadobúda hodnoty a možnosti významovo
mnohoznačnéj interpretácie. Další zasa směruj ú
k vševyjadrujúcemu antropologickému znaku
cestou simulácie chladnej a nezaujatej ob jek-