DOI Artikel:
Váross, Marian; Hložník, Vincent [Ill.]: Vincent Hloz̆ník
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.31180#0061
57
kým a etickým vyplývá u Hložníka povaha no-
riem, ktorým podriaďuje svoje dielo, a povaha
hodnot, o ktoré mu ide. Ak by sme si vzali na
pomoc pojem funkcií umenia, povedali by sme,
že Hložník patří k výtvarníkům, ktorí nikdy ne-
pokládali estetickú íunkciu diela za sebestačnú
a postačujúcu. Jeho dielo je nositeïom a vyjad-
rovateiom vejára funkcií, ktoré majú prevažne
duchovnú, ale niekedy aj výrazné spolo^ensky
adresnú a angažovanú povahu. Umělecká funk-
cia nevystupuje voči nim ako cosi cudzorodé,
ani ako povinný vládca ex offo, ale — ako to
bývalo zvykom v celej klasickej tradicii — spon-
tánně z nich vyrastá vďaka tomu, že je do nich
organicky vraštěná. Hložníkove diela sa neroz-
padajú na ,,volné" a ,,angažované", ako to bývá
u tých, čo na spoločenskú angažovanost potre-
bujú osobitnú objednávku a zvláštně volové
rozhodnutie. Každé jeho dielo vzniklo z prežíva-
nia zázraku prírodného a spoločenského bytia,
z pocitu príčinnej súvislosti medzi pokrokom
a mravnosfou, ale aj z poznania ambivalencie
ludskej povahy, ktorá vie tento zázrak v jednej
chvíli uctievať a v nasledujúcej ničit.
8. Vývin štýiu
,,Mierou všetkého je člověk", ,,štýl je člověk"
a iné historické výroky z tejto problémovej ob-
lasti směrujú k vyjadreniu poznatku, že člověk
nemóže nevtláčať veciam, ktoré vytvára, mieru
súvisiacu ponajprv s ludským druhom, potom
so spoločenským začleněním člověka a na-
pokon aj s jeho individuálnym založením a za-
cielením. V umění, ktoré je záměrnou tvorbou
ludských diel s dominantnou estetickou funk-
ciou, nadobúda ludská miera ako duchovno-
-estetická kategória celkom osobitné značenie
a zaostrenie. Právě cez ňu a ňou sa vyjavuje
to, čo nazýváme štýlom uměleckého diela, umě-
leckého směru alebo umeleckej epochy. Umě-
lecké dielo nie je štýlovo ,,mimovofné", ako váč-
šina ostatných ludských prejavov a produktov,
ale záměrně a programovo, i keď — napr. vo
výtvarnom počine dieťata alebo naivistu — táto
zámernosť sa móže týkat celkom iných věcí, než
sú tie, ktoré v konečnom výsledku naozaj nesú
Zuiera, ímcJeort/t, t962. Foio E. MiŠMrorá
slohovost daného výtvoru. U poučeného tvorců
htadanie optimálneho výrazu pre daný záměr
neodmyslitelné obsahuje aj programové smero-
vanie k určitému štýlu.
Jedna z najzložitejších úloh teorie umenia
je nájst vhodné nástroje na rozbor a pomeno-
vanie štýlových vlastností tvorby. Problém je
v tom, že akýkolvek termín, ktorým odlišujeme
a označujeme štýlové vlastnosti určitého diela,
poníma sa v praxi ako charakteristika celého
diela, a nie ako charakteristika jeho niektorej,
hoci aj dominantnej vlastnosti. Keď o diele
povieme, že je napr. expresionistické, roman-
tické, fauvistické alebo realistické, rozumie sa
tomu spravidla tak, že sa tým vylučuje možnost
kým a etickým vyplývá u Hložníka povaha no-
riem, ktorým podriaďuje svoje dielo, a povaha
hodnot, o ktoré mu ide. Ak by sme si vzali na
pomoc pojem funkcií umenia, povedali by sme,
že Hložník patří k výtvarníkům, ktorí nikdy ne-
pokládali estetickú íunkciu diela za sebestačnú
a postačujúcu. Jeho dielo je nositeïom a vyjad-
rovateiom vejára funkcií, ktoré majú prevažne
duchovnú, ale niekedy aj výrazné spolo^ensky
adresnú a angažovanú povahu. Umělecká funk-
cia nevystupuje voči nim ako cosi cudzorodé,
ani ako povinný vládca ex offo, ale — ako to
bývalo zvykom v celej klasickej tradicii — spon-
tánně z nich vyrastá vďaka tomu, že je do nich
organicky vraštěná. Hložníkove diela sa neroz-
padajú na ,,volné" a ,,angažované", ako to bývá
u tých, čo na spoločenskú angažovanost potre-
bujú osobitnú objednávku a zvláštně volové
rozhodnutie. Každé jeho dielo vzniklo z prežíva-
nia zázraku prírodného a spoločenského bytia,
z pocitu príčinnej súvislosti medzi pokrokom
a mravnosfou, ale aj z poznania ambivalencie
ludskej povahy, ktorá vie tento zázrak v jednej
chvíli uctievať a v nasledujúcej ničit.
8. Vývin štýiu
,,Mierou všetkého je člověk", ,,štýl je člověk"
a iné historické výroky z tejto problémovej ob-
lasti směrujú k vyjadreniu poznatku, že člověk
nemóže nevtláčať veciam, ktoré vytvára, mieru
súvisiacu ponajprv s ludským druhom, potom
so spoločenským začleněním člověka a na-
pokon aj s jeho individuálnym založením a za-
cielením. V umění, ktoré je záměrnou tvorbou
ludských diel s dominantnou estetickou funk-
ciou, nadobúda ludská miera ako duchovno-
-estetická kategória celkom osobitné značenie
a zaostrenie. Právě cez ňu a ňou sa vyjavuje
to, čo nazýváme štýlom uměleckého diela, umě-
leckého směru alebo umeleckej epochy. Umě-
lecké dielo nie je štýlovo ,,mimovofné", ako váč-
šina ostatných ludských prejavov a produktov,
ale záměrně a programovo, i keď — napr. vo
výtvarnom počine dieťata alebo naivistu — táto
zámernosť sa móže týkat celkom iných věcí, než
sú tie, ktoré v konečnom výsledku naozaj nesú
Zuiera, ímcJeort/t, t962. Foio E. MiŠMrorá
slohovost daného výtvoru. U poučeného tvorců
htadanie optimálneho výrazu pre daný záměr
neodmyslitelné obsahuje aj programové smero-
vanie k určitému štýlu.
Jedna z najzložitejších úloh teorie umenia
je nájst vhodné nástroje na rozbor a pomeno-
vanie štýlových vlastností tvorby. Problém je
v tom, že akýkolvek termín, ktorým odlišujeme
a označujeme štýlové vlastnosti určitého diela,
poníma sa v praxi ako charakteristika celého
diela, a nie ako charakteristika jeho niektorej,
hoci aj dominantnej vlastnosti. Keď o diele
povieme, že je napr. expresionistické, roman-
tické, fauvistické alebo realistické, rozumie sa
tomu spravidla tak, že sa tým vylučuje možnost