62


Detail atiky krakovských Sukienníc, 1557. Repro M. Nešpor

stavbu, zakončenú atikou, pokládá Zlat wroclaw-
ský meštiansky dom Pod zlatou korunou z rokov
1521-1528. Autorstvo atiky typu lastovičieho
chvosta, ktorá zakončuje priečelie objektu, připi-
suje bádáte! anonymným komaskom, ktorí podl’a
mienky S. Kozakiewicza7 priniesli ako prví tento
prvok do sliezskej renesančnej architektúry. Svoj
názor demonstruje S. Kozakiewicz na příklade
polského pósobenia stavitel’a Giovanni Battistu
Quadra, pochádzajúceho z taliansko-švajčiarskeho
pohraničia. Zlat sa k problematike sliezsko-po!-
skej renesančnej atiky vrátil ešte roku 1979,8 opá-
tovne zdórazniac vklad komaskov do celku rene-
sančnej sliezskej architektúry a do vývinu sliezskej
atiky.
V rámci bádaní o pol’skej renesancii věnovali
pozornost otázke atiky aj M. Morelowski (1961),
J. Ross (1963), I. Burnatowa (1964), T. Jakimo-
wicz (1970) a novšie, na konferencii historikov
v Kielcach roku 1973, P. Bohdziewicz a J. Samek.9
Slovenskí historici umenia sa zaoberali atikou
ako specifickým prvkom východoslovenské) rene-
sancie len okrajovo, v rámci všeobecných, rozsiah-
lejších studií o renesancii na našom území. Boli to
najmá příslušníci pionierskej generácie VI. Wag-
ner, A. Günther o vá-Mayerová, J. Špirko a i. Fakto-
graficky sa zváčša opierali o staršie výsledky ma-
ďarských vedcov, predovšetkým K. Divalda, V.
Myskovszkého, A. Divékyho, J. Vajdovszkého, a
najmá o štúdie J. Lechnera, teda historikov ume-

nia, ktorí sa viac-menej programovo zaoberali re-
nesančnými stavebnými pamiatkami východného
Slovenska.10
Vladimír Wagner11 hl’adà póvod štítkovej atiky
v Taliansku, presnejšie v Benátkách, na stavbě
Procurazie Vecchie. Předpokládá, že odtia! sa atika
šířila do okoHtých zemí, do Rakúska, Čiech, na
Slovensko a do Pol'ska. Na východ krajiny sa po-
dlá jeho názoru oblúčiková atika dostala cez juž-
né a středné Slovensko a prvýkrát sa objavila na
stavbě kaštiefa v Betlanovciach ; začiatkom 17.
storočia zasahuje potom územie východného Slo-
venska polský vplyv.12
Jozef Špirko13 sa pokúsil o stručné prehodno-
tenie dovtedajších názorov o póvode východo-
slovenskej architektúry a v rámci nej aj atiky.
Konštatuje, že váčšina bàdatel’ov sa zhodla na
tom, že atika renesančných stavieb východného
Slovenska je talianskym importom. Zároveň však
dodává, že niektorí maďarskí historici (Divald,
Vajdovszký) hladajú inšpiratívne východiská aj
v susednom okruhu Pol'ska a Sliezska. Záverom
vyslovil J. Špirko vlastný názor, interpretujúc vý-
chodoslovenský renesančný sloh v polohe akejsi
„zmiešaniny" talianskych vzorov, německého vply-
vu a v neposlednom rade aj pósobenia ornamen-
tálnej zásobnice ludového umenia.
Alžběta Gúntherová-Mayerová sa zaoberala ati-
kou ako charakteristickým prvkom východoslo-
venské) renesančnej architektúry len okrajovo,
v rozsiahlejších štúdiách o slovenskéj renesancii.14
Autorka rozoznáva na území Slovenska dva typy
atiky, a to polkruhovú štítkovú atiku, ktorá sa roz-
šířila na západnom Slovensku a atiku zdobenú edi-
kulami, slepými arkádami a vykrojenými štít-
kami, ktorá sa stala špecifickým prvkom východo-
slovenské) renesancie. Prvý typ atiky sa podfa nej
dostal do strednej Európy pósobením talianskych
fortifikačných stavitelov (sem zaraduje aj atiku
betlanovského kaštiefa), druhý typ odvodzuje z ta-
lianskych a holandsko-severonemeckých renesanč-
ných vzorov, ktoré sa k nám dostali sprostredko-
vane cez Polsko.
Východoslovenskou renesančnou atikou sa zaobe-
rala aj Dobroslava Menclová, ktorá pokládá za
jej východisko oblúčikovú renesančnú atiku seve-
rotalianskych stavieb zo 14. a 15. storočia. Ranú
formu tejto atiky, zostavenú z půlkruhových alebo