Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1988)

81

Očovský náhrobník
VIERA LUXOVÁ

Obdobie protitureckých bojov prezentuje na Slo-
vensku početný, kvalitativně diferencovaný súbor
náhrobníkov vojenských osobností. Osobitné mies-
to prislúcha platni Jána Arnauta, zosnulého v Očo-
vej roku 1599. Náhrobník sa dnes nachádza na
severnej stene lodě miestneho rím.-kat. kostola.1
Vo všeobecnosti přináleží do okruhu práč figurál-
neho základu, no od existujúceho pamiatkového
materiálu sa odlišuje predovšetkým svojím sociál-
ny m určením.
Vo figurálnej sepulkrálnej tvorbě 16. i začiatku
17. storočia sa u nás naďalej traduje typ náhrob-
níka s postavou rytiera a příslušnými atribútmi.
Povedla postáv s vankúšom pod hlavou, ktorý
symbolizuje spánok zosnulého, množia sa případy
nenútene stojacích obrnencov. S obl’ubou sa uplat-
ňuje schéma figúry, ktorá 1’avou rukou zviera erb
či meč a v ohnutej pravici drží velitefskú paličů.
Popři realizáciách tohto druhu (P. Monaky v lo-
žinskom kostole, 1590, Š. Chetneki v štítnickom
kostole, 1594, V. Schwabovský v Slovenskej Vsi,
1597, J. Tapolczany v Topofčanoch, 1598, zlomok
platné L. Pribéka v Tibave, koniec 16. storočia
a i.), připadne variantov čo do umiestnenia pří-
slušných atribútov, poznáme aj zopár ukážok od-
lišného riešenia. Zaujímavý je napr. rytier so zo-
pátými rukami (P. Roussel, kaplnka sv. Michala
v Košiciach, 1575), s rukami založenými v bok
(M. Monaky? v ložínskom kostole, tretia třetina
16. storočia), alebo s hlavou opretou o pravú ruku
(neznámy rytier, Bardejov ca 1580). Uplatnenie či
situovanie atribútov rezonuje neraz vývinové od-
lišnosti medzi východnou (zástava v spišskej, ša-
rišskej oblasti) a západnou častou krajiny (posta-
va sa opiera pravou rukou o helmicu - Sereď, Bra-
tislava).

Náhrobníky s dobovo portrétně cítěnou bustou
a nápisom, časté vďaka římskému vzoru v rene-
sančnom Taliansku, na našom území v 16. storočí
doložené nemáme. Za nový motiv, spátý skór
s meštianskou spoločenskou vrstvou, možno u nás
pokládat reliéf polopostavy zosnulého. Spomenutý
figurálny prvok však střetáme v pamiatkovom ma-
teriáli velmi sporadicky. Typologicky ani kompo-
zičně přitom neprináša zásadnú změnu skladby
náhrobníka. Výtvarné zato evokuje příbuznosti
s polskou sochárskou tvorbou. Za popredných re-
prezentantův nového motivického přístupu třeba
pokládat náhrobníky A. Illenfelda v Košiciach a
J. Arnauta v Očovej.
V případe platné košického měšťana a poru-
číka Andrea Illenfelda (Urbanova veža v Koši-
ciach, 1587)2 sa plasticky akcentovaná poloposta-
va obrnenca kompozičně i modelačne poníma
v duchu zaužívaných celofigurálnych práč. Erb, si-
tuovaný v dolnej časti náhrobníka, nemá navýše
charakter samostatného kompozičného prvku, ale
navodzuje skór dojem prekrytia spodnej partie
těla platňou s címerom.
Očovský náhrobník principiálně nadvázuje na
heraldický typ práč a sice na tú ich vrstvu, ktorá
sa vyznačuje umiestnením erbu v hornej časti a
nápisu v dolnej časti kompozície. Reliéf polo-
postavy obrnenca je v Očovej situovaný v mieste
rodového znaku a komponovaný na vertikálnu os
oválného orámovania, ktoré harmonicky nadvázu-
je na spodnú pravouhlú nápisovú plochu. Funkciu
prepájacieho článku medzi základnými geometric-
kými útvarmi spíňa ornamentika - jednak stočený
a jednak vybíjaný motiv. Polopostava vojaka má
tělo s kovovým chráničom orientované en face.
Hlava, krytá helmicou, je natočená k pravému