DOI Artikel:
Pötzl-Malikova, Maria: Neznáme diela J. K. Mervilla v Galérii hl. mesta Bratislavy
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0180
88
z druhej polovice 18. storočia.8 Dnes sú sošky
vystavené v stálej expozícii Galérie v Mirba-
chovom paláci, póvodná atribúcia Donnerovi sa
im ponechala.
Okrem problémov s autorstvom nie sú doteraz
jasné ani náměty sošiek. Nesporná je ich anti-
kizujúca tematika, ktorá sa prejavuje nielen
v tom, že postavy sú zobrazené ako akty s „an-
tickými“ atribútmi, ale aj v nezahalenej ero-
tickosti až lascívnosti scén, ktorá připomíná die-
la tohto žánru, známe z vykopávok v Pompe-
jách a Herkulaneu. Rozpaky pri pomenovaní
sošiek sa přej avili už v starom inventáři Měst-
ského múzea, ktorý sa pri dvoch uspokojil
s paušálnymi názvami Venuša a Bakchantka
a pri dvoch dalších nechal príslušnú rubriku
prázdnu. Neskôr sa v stojacom akte so zdvihnu-
tým rúchom a delfínom pri nohách (inv. č.
B—341) správné spoznala volná kópia antickej
sochy Venuše (Afrodity) Kallipygos, ktorú v 16.
storočí vykopali v Říme na mieste Zlatého domu
cisára Nera9 a ktorá od toho času patřila medzi
najpopulárnejšie a najviac napodobňované an-
tické diela.10 Skupina stojaceho muža a objíma-
júcej ho kfačiacej ženy (inv. č. B—344) dostala
v priebehu času — zrejme podlá syringy, na
ktorej muž hrá — nesprávný, ale dodnes zau-
žívaný názov Pan a syrinx.11 Ďalšie dve sošky
ležiacich žien nesú podlá svojich atribútov ná-
zvy Bakchantka (inv. č. B—343) a Žena s hadom
(inv. č. B—342), pričom posledná bývá niekedy
nesprávné označovaná aj ako Léda alebo Ale-
gória hriechu. Kým tieto dve figúry zobrazujú
pravděpodobně dve menej známe postavy z Oví-
diových Metamorfóz: Erigonu, ktorej sa zjavil
Bakchus v podobě strapca hrozná a Deoidu, ku
ktorej sa vplížil Jupiter v podobě hada,12 třeba
v skupině Pan a syrinx vidieť len všeobecná
bakchantskú scénu.13
Bratislavské sošky netvoria v rámci kabinet-
ných práč viedenského okruhu samostatnú
uzavretú skupinu. Na ich súvis s dalšími prá-
cami podobného štýlu a tematiky poukázali
v priebehu rokov už viacerí autoři. Predovšet-
kým sa v tomto kontexte často uvádza olovená
redukcia antickej sochy Fauna z Ildefonso,14
ktorá sa dnes nachádza v Umeleckohistorickom
múzeu vo Viedni.15 Publikovala ju roku 1912
Erica Tietzeová-Conratová, ktorá ju určila ako
Donnerovo dielo.16 Neskorší autoři pozměnili
potom túto atribúciu na Donnerov okruh.17 Už
od začiatku sa uvažovalo o súvise tejto sošky
s bratislavskou Venušou Kallipygos. Michael
Schwarz roku 1979 obidve diela interpretoval
ako vyslovené pendanty a opáť zařadil do
oeuvre G. R. Donnera.18
Spolu s Faunom sa koncom roku 1911 vyno-
řila vo Viedni ďalšia práca, dnes nezvěstná.
Zachovala sa iba stará fotografia, ktorá prezrá-
dza, že ide o náprotivok k bratislavskej skupině
Pan a syrinx, len postavy sú vyměněné.19 Ten-
toraz stojacu ženu objímá klačiaci muž. Hrozno,
ktoré drží žena v zdvihnutej ruke, vlasy postáv,
ozdobené viničom a erotickosť zobrazenia cha-
rakterizuj ú aj túto prácu ako scénu z antických
bakchanálií.
Obidve spomínané práce sa dostali do Viedne
prostredníctvom Karola Kreibicha, známého
bratislavského obchodníka so starožitnosťami
a boli tu pod názvami Figúra pastiera od G. R.
Donnera a Pan a nymfa od F. X. Messerschmid-
ta ponúknuté na predaj. Diela sa dostali aj
k následníkovi trónu aroikniežaťu Františkovi
Ferdinandovi, známému zberatel’ovi umenia,
ktorý ich však odmietol kúpiť.20 Vzápátí prvú
sošku získal Albert Figdor, osudy druhej práce,
ktorú vtedajší experti ohodnotili ovel’a nižšie
a pre jej „tému“ ju neodporúčali do žiadnej
veřej nej zbierky, nepoznáme. O Messerschmid-
tovom autorstve sa už vtedy vážné pochybovalo.
E. Tietzeová-Conratová spomína sice toto dielo
v súvislosti s publikováním Fauna, ale bez bliž-
šej charakterizácie.21 Podlá Adolfa Feulnera bol
jeho majitelům roku 1929 viedenský obchodník
so starožitnosťami L. Werner.22
S bratislavskými soškami súvisí i dosiaï ne-
publikovaná olovená figúrka, zobrazuj úca boha
ohňa Hefaista (Vulkána), v súkromnom majetku
vo Viedni a dve olovené sošky žien, označené
ako Nymfa pri prameni a Nymfa po kúpeli,
ktoré dnes vlastní Umeleckopriemyselné mú-
zeum v Hamburgu.23 Posledně dve práce sa na-
chádzali před druhou světovou vojnou vo Wid-
mannovej súkromnej zbierke v Budapešti. Na
ich súvis s bratislavskými soškami a dnes stra-
tenou bakchantskou skupinou vo Viedni pouká-
z druhej polovice 18. storočia.8 Dnes sú sošky
vystavené v stálej expozícii Galérie v Mirba-
chovom paláci, póvodná atribúcia Donnerovi sa
im ponechala.
Okrem problémov s autorstvom nie sú doteraz
jasné ani náměty sošiek. Nesporná je ich anti-
kizujúca tematika, ktorá sa prejavuje nielen
v tom, že postavy sú zobrazené ako akty s „an-
tickými“ atribútmi, ale aj v nezahalenej ero-
tickosti až lascívnosti scén, ktorá připomíná die-
la tohto žánru, známe z vykopávok v Pompe-
jách a Herkulaneu. Rozpaky pri pomenovaní
sošiek sa přej avili už v starom inventáři Měst-
ského múzea, ktorý sa pri dvoch uspokojil
s paušálnymi názvami Venuša a Bakchantka
a pri dvoch dalších nechal príslušnú rubriku
prázdnu. Neskôr sa v stojacom akte so zdvihnu-
tým rúchom a delfínom pri nohách (inv. č.
B—341) správné spoznala volná kópia antickej
sochy Venuše (Afrodity) Kallipygos, ktorú v 16.
storočí vykopali v Říme na mieste Zlatého domu
cisára Nera9 a ktorá od toho času patřila medzi
najpopulárnejšie a najviac napodobňované an-
tické diela.10 Skupina stojaceho muža a objíma-
júcej ho kfačiacej ženy (inv. č. B—344) dostala
v priebehu času — zrejme podlá syringy, na
ktorej muž hrá — nesprávný, ale dodnes zau-
žívaný názov Pan a syrinx.11 Ďalšie dve sošky
ležiacich žien nesú podlá svojich atribútov ná-
zvy Bakchantka (inv. č. B—343) a Žena s hadom
(inv. č. B—342), pričom posledná bývá niekedy
nesprávné označovaná aj ako Léda alebo Ale-
gória hriechu. Kým tieto dve figúry zobrazujú
pravděpodobně dve menej známe postavy z Oví-
diových Metamorfóz: Erigonu, ktorej sa zjavil
Bakchus v podobě strapca hrozná a Deoidu, ku
ktorej sa vplížil Jupiter v podobě hada,12 třeba
v skupině Pan a syrinx vidieť len všeobecná
bakchantskú scénu.13
Bratislavské sošky netvoria v rámci kabinet-
ných práč viedenského okruhu samostatnú
uzavretú skupinu. Na ich súvis s dalšími prá-
cami podobného štýlu a tematiky poukázali
v priebehu rokov už viacerí autoři. Predovšet-
kým sa v tomto kontexte často uvádza olovená
redukcia antickej sochy Fauna z Ildefonso,14
ktorá sa dnes nachádza v Umeleckohistorickom
múzeu vo Viedni.15 Publikovala ju roku 1912
Erica Tietzeová-Conratová, ktorá ju určila ako
Donnerovo dielo.16 Neskorší autoři pozměnili
potom túto atribúciu na Donnerov okruh.17 Už
od začiatku sa uvažovalo o súvise tejto sošky
s bratislavskou Venušou Kallipygos. Michael
Schwarz roku 1979 obidve diela interpretoval
ako vyslovené pendanty a opáť zařadil do
oeuvre G. R. Donnera.18
Spolu s Faunom sa koncom roku 1911 vyno-
řila vo Viedni ďalšia práca, dnes nezvěstná.
Zachovala sa iba stará fotografia, ktorá prezrá-
dza, že ide o náprotivok k bratislavskej skupině
Pan a syrinx, len postavy sú vyměněné.19 Ten-
toraz stojacu ženu objímá klačiaci muž. Hrozno,
ktoré drží žena v zdvihnutej ruke, vlasy postáv,
ozdobené viničom a erotickosť zobrazenia cha-
rakterizuj ú aj túto prácu ako scénu z antických
bakchanálií.
Obidve spomínané práce sa dostali do Viedne
prostredníctvom Karola Kreibicha, známého
bratislavského obchodníka so starožitnosťami
a boli tu pod názvami Figúra pastiera od G. R.
Donnera a Pan a nymfa od F. X. Messerschmid-
ta ponúknuté na predaj. Diela sa dostali aj
k následníkovi trónu aroikniežaťu Františkovi
Ferdinandovi, známému zberatel’ovi umenia,
ktorý ich však odmietol kúpiť.20 Vzápátí prvú
sošku získal Albert Figdor, osudy druhej práce,
ktorú vtedajší experti ohodnotili ovel’a nižšie
a pre jej „tému“ ju neodporúčali do žiadnej
veřej nej zbierky, nepoznáme. O Messerschmid-
tovom autorstve sa už vtedy vážné pochybovalo.
E. Tietzeová-Conratová spomína sice toto dielo
v súvislosti s publikováním Fauna, ale bez bliž-
šej charakterizácie.21 Podlá Adolfa Feulnera bol
jeho majitelům roku 1929 viedenský obchodník
so starožitnosťami L. Werner.22
S bratislavskými soškami súvisí i dosiaï ne-
publikovaná olovená figúrka, zobrazuj úca boha
ohňa Hefaista (Vulkána), v súkromnom majetku
vo Viedni a dve olovené sošky žien, označené
ako Nymfa pri prameni a Nymfa po kúpeli,
ktoré dnes vlastní Umeleckopriemyselné mú-
zeum v Hamburgu.23 Posledně dve práce sa na-
chádzali před druhou světovou vojnou vo Wid-
mannovej súkromnej zbierke v Budapešti. Na
ich súvis s bratislavskými soškami a dnes stra-
tenou bakchantskou skupinou vo Viedni pouká-