10

rozsiahla. Před II. světovou vojnou i po nej
prešiel viacerými pracoviskami. V rokoch
1923—1939 pósobil ako samostatný architekt
v Bratislavě. V tvorbě prešiel vývojom od geo-
metrického tvaroslovia svojich učitelov až k čis-
tým funkcionalistickým formám. Medzi jeho
najlepšie diela zaradujeme býv. sanatorium
MUDr. K. Kocha na Partizánskej ul. v Bratisla-
vě (spolu s D. Jurkovičom a O. Klimešem, 1929),
býv. sanatorium MUDr. Brežného v Piešťanoch
(1927—1928), budovu býv. Ceskej banky prie-
myslovej na nám. SNP v Bratislavě (1941) a vilu
dr. Dvořáka na Mudroňovej ul. č. 26 v Bra-
tislavě (1933).7
Z viacerých českých architektův, ktorí přišli
na Slovensko neskoršie, v priebehu tridsiatych
rokov třeba spomenúť predovšetkým Miloslava
Kopřivu (1894—1968). Od roku 1935—1938 bol
prednostom technického oddelenia města Košic,
potom profesorem na Odbore inžinierskeho sta-
vitelstva SVŠT a vedúcim prvého ústavu po-
zemného stavitelstva v Košiciach, po evakuácii
školy v Martine a nakoniec až do roku 1947
v Bratislavě, kedy sa vrátil opáť do Brna. Okrem
výchovy stavebných inžinierov navrhol na Slo-
vensku vela stavieb. Patria sem napr. pavilóny
Vysokej školy technickej v Košiciach (1938), ho-
tel (1923) a meštianska škola vo Velkých Levá-
roch (1928), sokolský štadión (1924), býv. Okres-
ný dom (1926), Okresný súd (1927) a býv. Rol-
níčka pokladnica (1929) v Rožňave a ďalšie.
Z architektův, ktorí přišli na Slovensko v ob-
dobí před II. světovou vojnou to bolí ďalej
Václav Houdek (1906—1957), Vladimír Cibulka
(1901—1974), Alojz Daříček st. (1903—1968) a
Juraj Sládek (1905— ).
Významnú úlohu v kultúrnom živote Sloven-
ska zohrala Škola uměleckých remesiel — ŠUR,
založená roku 1928 v Bratislavě. Okrem Slová-
kův E. Fullu, M. Galandu a dalších tu pósobili
viacerí českí pedagógovia. Školu viedol Josef
Vydra. Ďalej tu boli Z. Rossmann, J. Vinecký,
F. Forster, K. Plicka, J. Funke. Svojou prácou
přispěli k tomu, že tu neskoršie vyrástla velmi
silná generácia slovenských výtvarníkov. ŠUR-
-ka tak nadviazala na silné tradicie vzájomných
vzťahov v oblasti školstva. Slovensko, koré do
roku 1937 nemálo vlastnú technickú vysokú ško-


K. Silinger: Internát Lafranconi v Bratislavě.
Z archívu S. Šlachtu

lu, bolo odkázané na to, aby Slováci navštěvo-
vali aj zahraničné fakulty. Mnohí študovali naj-
mä v Budapešti, vo Viedni, v Zúrichu, v Mni-
chove a v Berlíne. České vysoké učení technické
v Prahe, ako aj Vysoká škola technická v Brně
boli však najvýznamnejšími školami, ktoré sa
najma po roku 1918 stali rozhodujúcimi inštitú-
ciami, pomáhajúcimi vychovávat novů generá-
ciu slovenských architektův. Na ČVUT získal
diplom už jeden z prvých slovenských architek-
tov Blažej Bulla (1852—1919). Roku 1909—1911
popři práci v ateliéri A. Dryáka navštěvoval
večerné kurzy na Umelecko-priemyslovej škole
u prof. Beneša v Prahe Juraj Tvarožek (1877—
1966). Před I. světovou vojnou pracoval u J. Go-
čára v Prahe aj Ján Burjan (1886—1945). Z ge-
nerácie, ktorá začala študovat po I. světověj