Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1988

Page: 24
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1988/0220
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
24

odděluje „zrno od pliev“ a umenie od „ne“-
-umenia, je naše poznanie minulosti přednostně
axiologické (reflektujeme váčšinou pre nás
aktuálně hodnoty minulosti). Popři tom v histo-
rických bádaniach musíme rešpektovať aj ďal-
šiu stránku poznania minulosti — približovanie
sa k úplnosti a objektivitě hodnotového súdu
o predmete, pozitívneho i negativného.
Táto štúdia si kladie za ciel’ iba čiastkovú
sondu, skúma iba jednu zložku vývoja sloven-
ského novodobého sochařstva. V dialektike bi-
polárnych vzťahov sa zameriava na jediný „me-
dzi“ — národný vztah, vztah najbližší. Vztah
k českému sochárstvu 20. storočia.
Moderné české sochárstvo pri vstupe do 20.
storočia vyklenul mohutný oblúk Myslbekovho
heroického monumentálneho realizmu. Praha
otvárala okná do Európy: víťazným krokom sem
vchádzala „géniova materčina“ A. Rodina a
získavala nadšených následovníkův. Česká so-
chárska národná škola sa v neopakovatel’nom a
bizarnom obrazci střetávala s európskou mo-
dernou. Vedomie is'tôt ibolo popierané radikaliz-
mom nových myšlienkových, filozofických, vý-
tvarných smerov a prúdov, ktoré sa stále v no-
vých podobách znovu hl’adali a objavovali. Ces-
kú sochársku modernu utvárala kontradikcia
tradicie a inovácie, popretia a nadviazania, no-
vých a vyšších návratov k zákonom sochárske-
ho tvaru obohacovaného o ďalšie myšlienkové
i výrazové inotaje.
Pri uvědomění si mohutnej vývinovej sily,
ktorú vyzařovalo české sochárstvo v úvode 20.
storočia i v prvých desaťročiach a osobitého, do-
máceho přínosu, ktorý ozvláštnil moderné eu-
rópske sochárstvo, dalo by sa hypoteticky před-
pokládat, že jeho tvořivá útočnosť nájde úrodnú
pódu aj v spoločensky blízkých slovenských pod-
mienkach. Naviac tam, kde bola citelná absen-
cia tradicie, nepřítomnost vedomia kontinuity,
kde celé desaťročia neboli pre sochárstvo utvo-
řené vhodné podmienky, predovšetkým spole-
čenské. Sochárstvo vo svojom morfologickom
Specifiku „haptickej stereognózy“, antropomorf-
nej mimézis kodifikovanej anticko-renesančným
ideálom humanity je (alebo bolo) disciplínou
„sociologickéjsou“ ako napr. maliarstvo — je do
vel’kej miery závislé od spoločenskej potřeby,

objednávky, realizácie diela. V 'tomto zmysle
neboli osudy sochárstva na Slovensku v 19. sto-
ročí jednoduché. Permanentná migrácia mla-
dých talentov do spoločensky i kultúrne žičlivej-
šieho prostredia ako boli napr. Viedeň a Buda-
pešť, ojedinělá, solitérna „služba národu“, ktorú
v širšej miere neumožnilo ani národné hnutie
přednostně orientované na program jazykovej
a literárnej obrody, bez silnej a diferencovanej
triedy schopnej mecenášstva a utvorenia ma-
teriálneho zázemia, nerozvinutost kultúrnych
pomerov „provincie“ — to boli příčiny, prečo
sa sochárstvo na Slovensku na přechode z 19.
do 20. storočia nesformovalo do profesionálně
samobytného tvořivého druhu schopného re-
flektovat šířku spoločenských i individuálnych
záujmov národného a sociálneho kolektivu. Ro-
ku 1954 K. Vaculík k tomu napísal: „sochárska
tradícia na Slovensku bola a bolo závažnou chy-
bou poprevratového diania, keď si toto jestvo-
vanie tradicie nevedelo alebo nechcelo uvědo-
mit“.3 Mohlo si však neznalost koreňov vyna-
hradit inde? Mohlo sa obrátit na životodárné,
vyspělé a vynikajúce súčasné české sochárstvo?
Mohlo sa na tomto základe stať progresívnou
novotvorbou?
Pódorys česko-slovenských „sochárskyoh“
vzťahov určovala po vzniku spoločného štátu
predovšetkým oficiálna súveká atmosféra. Bol
v podstatnej miere svojským a ilustratívnym
obrazom a odrazom vtedajšieho modelu národ-
nostných vzťahov. Otázky tvorivo-umeleckých
kontaktov a recepcie ostávali v prvých dvoch
desaťročiach skór na periférii záujmov sloven-
ského sochárstva. Preto pri pokuse o „rekon-
štrukciu“ musíme akceptovat dve stránky tých-
to vzťahov, ktoré v aplikovanej morfologii so-
chárstva majú svoje oficiálně „líce“ verejnej
objednávky — monumentálneho diela (ktoré je
konzervatívnejšie, prispósobené súvekým přija-
tým a zrozumitefným schémam, konvenciám
vnímania, je ideologicky priehfadnejšie: tu je
plné retardované 19. storočím a jeho pomníko-
vou infláciou, patetickým a dekoratívnym ba-
lastom pseudomonumentality) a intímny „rub“
komornej práce (v ktorej sa hfadá, experimen-
tuje, ověřuj e tvořivá invencia i umělecká aktu-
álnost výpovede, vyjadrujú jedinečné a vnútor-
loading ...