Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1988)

26


Franta Úprka: Žatva, pieskovec, 1928, fasáda býv. Ze-
mědělského muzea v Bratislavě. Foto Patrick Guldan

vých sochárov dostal na Slovensku k realizácii
monumentálnych diel. Náhrobně pomníky ná-
rodných buditefov P. Mudroňa a A. Halasu
v Martine (1923—1924), povodně zadané Mati-
cou slovenskou J. Komárkovi priniesli naratív-
nu idylu s tradičným motívom slovenskej diev-
činy a junáka venčiacich hroby národovcov,
s dekoratívnym podobením záměrně konstatova-
ného etnograifckého detailu. V plastidkom stvár-
není bola neúspěšná aj socha S. H. Vajanského
před budovou Matice slovenskej (povodně ur-
čená ako náhrobek), kde sa autorovi nepodařilo
zvládnut základné kompozičně, tvarové, mate-
riálové a priestoirové relácie sochy. Úspešnejšou
bola Úprková práca na sochárskom dotvoření
novostavby Zemědělského múzea v Bratislavě.
Mohutný stavebný blok od M. M. Harminca,

vybudovaný v novoantickom šýle na dunaj-
skom nábřeží, s monumentálnym a výrazné tek-
tonicky poňatým priečelím znovu nastoloval
otázku „klasického“ vztahu sochy a architektú-
ry. Súbeh na výzdobu Zemědělského múzea
(1926)6 bol prvým velkým oficiálnym sochař-
ským podujatím na Slovensku. Súťažné práce
16 sochárov posudzovala porota na čele s vý-
znamnou osobnosťou českého sochárstva, Otaka-
rem Spanielom. Hlavně ceny boli udelené čes-
kým sochárom (J. Brucha, J. Palouš, E. Beutler,
K. Kotrba), ako sa vyjadřovala súveká tlač
v důsledku Španielovho osobného vplyvu. Vo
vine odporu, ktorú vyvolali niektorí slovenskí
novináři, bol O. Spaniel obviněný z nekritické-
ho nadržiavania česikej straně a slovenská část
poroty (napr. architekt E. Belluš, maliar A. Ko-
váčik) zo slabosti a nerozhodnosti. K súbehu
publikoval kritickú recenziu Vladimír Wagner,
který za najprimeranejší pokládal Motoškov ná-
vrh „Rolník“. Celkovo sa „aféra“ vyznačovala
nekritickými postojmi a presadzovaním vlast-
ných nacionálnych záuj-mov. Jej hlavný dopad
bol v tom, že zaktivizovala slovenskú veřejnost
k otázkám sochárstva a jeho společenského
uplatnenia. Sochárske dotvorenie múzea nako-
niec uskutečnil F. Úprka mimo súbehu.7 Defi-
nitivně ukončená a na jar 1928 ošadená plas-
tická výzdoba pozůstávala z reliéfnej výplně
tympanonu so symbolikou atribútov chovu do-
bytka, obrábania pôdy a vinárstva (bola zniče-
ná počas druhej světověj vojny), troch reliéfov
a dvoch flankujúcich figurálnych súsoší. Relié-
fy námetovo čerpajúce z rolnického života
(Práca, Pri stole večer, Veselost) boli zhotovené
v plytkom vyvinutí ostro řezaných foriem ohra-
ničených schematicky vedenou obrysovou lí-
niou. Kompozičnou nevýraznosťou a tvrdým
tvarovým zjednodušením zanikajú na masív-
nom priečelí budovy. Úspěšně jšie vyriešil ,so-
chár dvojicu súsoší Žatva a Sejba. Hoci aj tu
Úprka respektuje realistický záznam a krojový
detail, úhrnnou tvarovou a modelačnou sumari-
záciou objemov i povrchov, miemym pro-
porčným nadsadením a štylizáciou dosiahol mo-
numentálny účinok.
Súveká tlač komentovala Úprkovo sochárske
úsilie s nadšením.8