27

Vládnúce kruhy sa ,po roku 1918 vehementne
chopili Úprkovho diela a označili jeho etnogra-
fické úsilie za národný sochársky přejav, prav-
daže v intenciách vlastných nejasných a neujas-
něných stanovísk v záujme stotožňovať svoju
představu národného s národopisným, svoj ráz-
ným, pasivné idealizujúcim pohladom na ludo-
vý prvok. Táto snaha však bola a musela byť
náhodným, a nie systematicky rozvíjainým úsi-
lím. V dvadsiatych rokoch už bola iba umělým
oživováním a historicky přežitým návratem ar-
chaizujúcich, romantických, národno-obrode-
neokých myšlienok druhéj polovice 19. storočia,
ktoré v novom historickom kontexte stratili svoj
póvodný zmysel a význam.
Dóležitým výtvarným druhom, kterým sa
chcelo Slovensko uplatnit na kultúrnej mapě
svoj ho okolia, sa v rokoch prvej republiky stal
pomník. Pomník mal názornou a zrozumitelnou
formou zhmotnit hlavné ideály novovzniknuté-
ho státu určované vládnúcou ideológiou, vzťa-
hom buržoázie k národnej minulosti. Katalyzá-
torem rozvoja tohto druhu však bol společen-
sky a umělecky živelný účel. Z teoretického hla-
diska spočívali příčiny prednostného — ale zdů-
razníme, že kvantitativného — rozvoja druhu
v skutečnosti, že pomník ako základný žáner
rnonumentálneho sochárstva dokáže naj vyšším
možným spósobom spredmetňovať ideu. Táto
idea má spravidla tendenciu premietať sa ako
výraz celej spoločnosti, pretože v intenciách kaž-
dej vládnúcej triedy je demonstrovat vlastné
ideologické východiská ako všeobecne platné.
Pre pomník je určujúcim objektívnym vývojo-
vým faktom rozvinutosť národno-spoločenskej
základné a existencia ekonomicky silnej triedy
schopnej nielen finančně, ale aj ideovo zabez-
pečit objednávku. Z tohto aspektu bol fakt vzni-
ku samostatného státu pre monumentálně so-
chařstvo na prvý pohlad převratný v porovnaní
s rudimentámym vývoj om v 19. storočí. Na
Program dňa sa dostal „veřejný sochársky
pomník, dielo, ktoré výtvarnými prostriedkami
Před očami stavia vzácnu a vynikajúcu vlastnost
a činnost jednotlivca či (skupiny, ktorú za takú
Pokládá veřejnost a ako takú ju chce dat za
Příklad a nasledovanie“.9
Prvé pomníky, ktoré sa po roku 1918 začali

budovat" na Slovensku, bolí pomníky padlým.
Pomníky obetiam prvej světověj vojny boli
z hl’adiska velkosti a drámy tejto dej inne j udá-
losti celoeurópskou záležitosťou. Do akej miery
bola v novom státe představa o příčinách vojny
a vzniku republiky neurčitá, ukazuje aj ideová
neujasnenosť pomníkov padlým. Ak by sme sa
pokúsili definovat, komu a v mene čoho sa stá-
vali (ideovo-obsahový model), narazíme na zá-
kladnú dilemu: komu bol určený — hrdinom
alebo obetiam a čo sa vlastně pod týmito pojma-
mi skrývalo. Pomník padlým určený obetiam
vojny mal byť pietnou pripomienkou hrázy a
neludskoisti umierania (pravda v mene korist-
níckych a nespravedlivých záujmov rakúsko-
-uhorskej monarchie). Na druhej straně bola
skutečnost, že buržoázia si utvořila vlastných
hrdinov, vlastnú představu o vzniku republiky
a o vojně, kde hlavná zásluha sa připisovala
T. G. Masarykovi, E. Benešovi a M. R. Stefá-
nikovi ako aj zahraničnej akcii českosloven-
ských légií. Tomu mal zodpovedať legionářsky
pomník, pomník hrdinom, kteří umierali za
vznik nového štátu. Legionářská myšlienka ne-
bola na Slovensku tak rozšířená ako v Cechách,
kde však postupné tiež strácala pódu. Přetrvá-
vala v anachronickom a idealistickom nadšení
jednotlivcův, vďaka kterým legionářské pomní-
ky vznikali v značné problematickom, indife-
rentnom výtvarnom výraze. Váčšinou sa stávali
drobnými politickými manifestáciami, resp. sa
uvádzali do súvislosti s vystúpením proti Ma-
ďarskej republike rád (pomník padlým v No-
vých Zámkoch, R. Březa, B. Fuchs, 1922). V hl’a-
daní vzorov bolo příznačné obracanie sa na umě-
lecky nosné české práce, ako o tom svědčí
evidentná myšlienková, kompozičná i formová,
inšpiračná súvislosť medzi Stefunkovým pom-
níkom turčianskych dobrovolníkův v Martine
(realizovaný 1935—38, odhalený až 1945) a sym-
bolicko-alegorickým výrazom pomníka padlých
legionárov pre cintorín Pére Lachaise v Paříži
(1934) od Karla Dvořáka.10
Vačšina pomníkov stávaných v dvadsiatych
a tridsiatych rokoch bola věnovaná v intenciách
idealizmu buržoáznej historiografie „vyobraze-
niu tých vlastností, ktoré sú pre veřejnost cen-
né“, vyobrazeniu jedinca cenného pre „osudná-