37

kou avantgardou, akceptováním narastajúcej
spoločenskej aj individuálnej drámy obdobia,
kterého obsahom bola antagonistická kríza ka-
pitalizmu vedúca k fašizmu a vojně, najtragic-
kejšiemu stupňu fyzického a duchovného útlaku,
sa výtvarné umenie vzopälo k humanistickým
výškám. Nastupujúca umělecká generácia sa
symptematicky hlásila k ,nad,realistickému hnu-
tiu slovenských revolučných intelektuálův, ne-
skór označených ako Avantgarda 38. Aj so-chár-
stvo inotajom vyjádřilo svoj odpor a protest voči
fašizmu a vojně, který sa »koncentroval do ra-
ného diela Jozefa Kostku (1912) a Rudolfa Pri-
biša (1913—1984).
V syntéze národného s všeludským, v dialek-
tickom vztahu obsahových a formových feno-
ménov sa v období rokov 1938—1945 začítna vy-
rovnávanie aktuálneho, vývinového handicapu
slovenského medzivojnového sochařstva a Eu-
rópy. Kostka a Pribiš do ouvertúry svojho diela
pojímajú celú škálu všeludskej tradicie v so-
chárstve: je v nej protest proti vojně i před-
tucha novej, spravodlivejšej spoločnosti. Násil-
ným rozdělením republiky sa ocitli na Sloven-
sku, patřili k ,,bratislavskéj časti“ generácie.
Nie však bez vzťahov, bez koreňov v Čechách
a Prahe. Ich miesto nie je možné v genéze dvoch
sochařských programov verbálné definovat,
spútať ohraničením, lokálně, školou, osobnosťa-
mi učitelov. Syntetizovali rozdielne i spoločné
momenty obdobia, aktuálneho výrazu českého
sochárstva. Syntetizovali ich do novej, rastúcej
jedinečnosti svojho slova — sochy.
V hladaní obrysov vztahu ranej tvorby
J. Kostku k českému sochárstvu, který mu
v Prahe z prvej ruky sprostredkúvali jeho uči-
telia Karel Dvořák a Josef Mařatka na UPŠ
v rokoch 1932—1937, podstatnými sa javia
Kostkově prieniky do dvoch aktuálnych tenden-
ci! českého sochárstva — barokizácie a poetiz-
mu. Barok vstúpil do Kostkových raných hla-
daní ako priamy kontakt, příznačný pre vtedaj-
šiu českú kultúru (sprostredkovaný aj výstavou
pražského baroka roku 1938), s dielami jeho vr-
cholných představitelův F. Brokoffa a M. Brau-
na, ale hlavně ako návrat prostredníctvom novej
interpretácie, syntetického zaujatia historizmoím
v českom sochárstve v dielach J. Wagnera,21


Jozef Kostka: Poézia, bronz, 78 cm, 1939, Slovenská
národná galéria. Foto Archív Umenovedného ústavu
SAV

K. Dvořáka, V. Makovsikého. Dotyky s poetiz-
mom (který vyrastal z inej výrazovej základné
ako Kostkovo rané dielo) sa odehrávali v obsa-
hovej rovině — metafora, symbol, básnické vy-
jádřeme, myšlienková mnohoznačnost dlel;
u Kostku nepřekročili hranice figuratívneho
konceptu, avšak zbaveného akejkolvek naratív-
nosti. Třetím mohutným impulzom, který Kost-
kovi ponúklo pražské kultúrne prostredie, bolo
stretnutie s francúzskym sochárstvom a A. Ro-
dinom, ešte před priamym poznáním jeho diela
počas studijného pobytu v Paříži (1938—1939).
Tieto vztahy pretavujú Kostkově práce z rokov
1938—1944: Vinobranie, Dievča s drapériou,
Myšlienka, Poézia, Kováč (1939), Noc, Torzo
(1940), Žial — Odysseus (1940—41), Vajainský
(1941), Smútiaca — Sen (1941—1942), Starec —