DOI Artikel:
Bajcurová, Katarína: K problematike česko-slovenských vztʹahov v sochárstve na Slovensku medzi dvoma vojnami
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0235
39
niekoïko generácií českých sochárov (začnúc
Myslbekom, cez Španiela a Stursu k ich žiakom
ako holi M. Durasová, B. Benda, B. Stefan,
V. Makovský, K. Kotrba, M. Jirásková, K. Dvo-
řák, J. Lauda, J. Wagner, J. Kaplický). Španiela
ako svoju alma mater přiznal Pribiš neskór, už
za časovými hranicami skúmaného obdobia
(keď v programovej reliéfnej a medailérskej
tvorbě sám zanechává po sebe žiakov). V šty-
ridsiatych rokoch im bol spoločný duch sochár-
skeho zákona, „pevný uzákoněný tvar“, klasická
harmonia a rovnováha, pokoj, stabilita ako
předtucha nových čias, personifikovaná obra-
zom ženy, aktom (Dve ženy, 1942, Po kúpeli,
Odpočívajúca, Ticho, 1943). V reliéfnej tvorbě
čerpal skúsenosti získané u Španiela a súčasne
sa v ňom rodilo presvedčenie o budúcej pevnej
jednote sochárstva a architektury (Život, 1941,
Vojna, 1942, Utečenci, 1942, Koně, 1943).
Jozef Kostka a Rudolf Pribiš vyjádřili najsu-
gestívnejšie sochársike svědectvo o „svědomí do-
by“. Další sochári, konvenčně podlá veku zara-
dovaní ku Generácii 1909, sa k nadrealistické-
mu programu vyjádřili menej sústredene a
ojedinělými dielami. Spájali ich v prvom období
momenty určované východiskovými reláciami
s Cechmi. Poznanie řemesla, absolvovanie Štát-
nej kameňosochárskej školy v Hořiciach, kterou
přešli Ján Hučko (1910—1973), Valér Vávro
(1911), František Gibala (1912—1987), Ladislav
L. Pollák (1912), František Draškovič (1912—
1979), František Petrašovič (1913—1959) i ďalšie
štúdium na AVU v ateliéri prof. Bohumila Kaf-
ku, Štursovho nástupců na špeciálnej škole mo-
numentálneho sochárstva, kde sa k nim přidru-
žili J. Hučko a Andrej Peter (1912) u O. Španiela
a Rudolf Hornák (1911—1965) na UPŠ u K. Dvo-
řáka, nepriniesli koncentrované tvořivé úsilie.
Druhová, žánrová, materiálová polarita práce
čiastočne predznačila další diferenciačný proces
v slovenskom sochárstve. Naj podnětnějšie pře-
tavili v niektorých dielach podněty prostredia
iba niekofkí — R. Hornák v reagencii na Gut-
freunda, A. Peter v iluzívnej reliéfnej antitéze
Španiela a F. Gibala a F. Draškovič v svojskom
přetavení momentov historizmu a barokizácie.
Cechy — menovite Praha — v silovom poli
utvárania výrazu a formy slovenského medzi-
Ladislav L. Pollák: Zamyšlená, patinovaná sádra, 52
cm, 1944, Slovenská národná galéria. Foto SNG
vojnového sochárstva bolí územím, které „filtro-
valo“ štýlovo-názorovú problematiku 19. a 20.
storočia (popři Viedni, Budapešti, Paříži) a spá-
jalo dva potenciálně vplyvy: pretrvávajúci (a
retardujúci) odkaz 19. storočia aktuálny, výsost-
né moderný přínos přelomu a zažiatku 20. sto-
ročia. Klasicizmus, historizmus, akademizmus.
Realizmus. Symbolizmus a secesiu. Rodina a
postimpresionistický vývoj. Polaritu Maillol —
Bourdelle. Problematiku parížskej školy, expre-
sionizmus, kubizmus. Týmto Specifickým filt-
rom přešla do slovenského sochárstva iba malá
časť velkého sochařského světa. V. V. Stech sa
na sklonku svojho života vyjádřil, že Jan Štursa
bol pravděpodobně jediným géniom, kterého
stretol.22 Kým v Cechách Stursov umělecký, pe-
dagogický i fudsiký příklad zanechal celú „ško-
niekoïko generácií českých sochárov (začnúc
Myslbekom, cez Španiela a Stursu k ich žiakom
ako holi M. Durasová, B. Benda, B. Stefan,
V. Makovský, K. Kotrba, M. Jirásková, K. Dvo-
řák, J. Lauda, J. Wagner, J. Kaplický). Španiela
ako svoju alma mater přiznal Pribiš neskór, už
za časovými hranicami skúmaného obdobia
(keď v programovej reliéfnej a medailérskej
tvorbě sám zanechává po sebe žiakov). V šty-
ridsiatych rokoch im bol spoločný duch sochár-
skeho zákona, „pevný uzákoněný tvar“, klasická
harmonia a rovnováha, pokoj, stabilita ako
předtucha nových čias, personifikovaná obra-
zom ženy, aktom (Dve ženy, 1942, Po kúpeli,
Odpočívajúca, Ticho, 1943). V reliéfnej tvorbě
čerpal skúsenosti získané u Španiela a súčasne
sa v ňom rodilo presvedčenie o budúcej pevnej
jednote sochárstva a architektury (Život, 1941,
Vojna, 1942, Utečenci, 1942, Koně, 1943).
Jozef Kostka a Rudolf Pribiš vyjádřili najsu-
gestívnejšie sochársike svědectvo o „svědomí do-
by“. Další sochári, konvenčně podlá veku zara-
dovaní ku Generácii 1909, sa k nadrealistické-
mu programu vyjádřili menej sústredene a
ojedinělými dielami. Spájali ich v prvom období
momenty určované východiskovými reláciami
s Cechmi. Poznanie řemesla, absolvovanie Štát-
nej kameňosochárskej školy v Hořiciach, kterou
přešli Ján Hučko (1910—1973), Valér Vávro
(1911), František Gibala (1912—1987), Ladislav
L. Pollák (1912), František Draškovič (1912—
1979), František Petrašovič (1913—1959) i ďalšie
štúdium na AVU v ateliéri prof. Bohumila Kaf-
ku, Štursovho nástupců na špeciálnej škole mo-
numentálneho sochárstva, kde sa k nim přidru-
žili J. Hučko a Andrej Peter (1912) u O. Španiela
a Rudolf Hornák (1911—1965) na UPŠ u K. Dvo-
řáka, nepriniesli koncentrované tvořivé úsilie.
Druhová, žánrová, materiálová polarita práce
čiastočne predznačila další diferenciačný proces
v slovenskom sochárstve. Naj podnětnějšie pře-
tavili v niektorých dielach podněty prostredia
iba niekofkí — R. Hornák v reagencii na Gut-
freunda, A. Peter v iluzívnej reliéfnej antitéze
Španiela a F. Gibala a F. Draškovič v svojskom
přetavení momentov historizmu a barokizácie.
Cechy — menovite Praha — v silovom poli
utvárania výrazu a formy slovenského medzi-
Ladislav L. Pollák: Zamyšlená, patinovaná sádra, 52
cm, 1944, Slovenská národná galéria. Foto SNG
vojnového sochárstva bolí územím, které „filtro-
valo“ štýlovo-názorovú problematiku 19. a 20.
storočia (popři Viedni, Budapešti, Paříži) a spá-
jalo dva potenciálně vplyvy: pretrvávajúci (a
retardujúci) odkaz 19. storočia aktuálny, výsost-
né moderný přínos přelomu a zažiatku 20. sto-
ročia. Klasicizmus, historizmus, akademizmus.
Realizmus. Symbolizmus a secesiu. Rodina a
postimpresionistický vývoj. Polaritu Maillol —
Bourdelle. Problematiku parížskej školy, expre-
sionizmus, kubizmus. Týmto Specifickým filt-
rom přešla do slovenského sochárstva iba malá
časť velkého sochařského světa. V. V. Stech sa
na sklonku svojho života vyjádřil, že Jan Štursa
bol pravděpodobně jediným géniom, kterého
stretol.22 Kým v Cechách Stursov umělecký, pe-
dagogický i fudsiký příklad zanechal celú „ško-