DOI Artikel:
Bajcurová, Katarína: K problematike česko-slovenských vztʹahov v sochárstve na Slovensku medzi dvoma vojnami
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0237
41
viny, 57, 13. 7. 1926, č. 153, s. 2; WAGNER, V.: Mienka
kritika o sochárskych prácach pře múzeum. Národnie
noviny, 57, 29. 7. 1926, č. 167, s. 2.
7 Kuratorium Zemědělského múzea zadalo výzdobu
F. Úprkovi na výstave Združenia výtvarných umelcov
moravských v Umeleckom dome v Hodoníne roku 1927.
VOTRUBA, J.: Sochárska výzdoba Zemědělského mú-
zea v Bratislavě. Slovenský denník, 11, č. 95, s. 3.
8 Slovenský umelec — sochár „z hliny vymajstroval
Slováka, padajúceho k zemi — v lútosti, kajúcnosti“
(KOLÍSEK, A.: „Cedulenka přišla, mosím rukovat...“
(Za Frantom Úprkom). Slovenské pohlady, 1929, č. 10—
11, s. 2); „sochár Úprka je guslárom romantiky sloven-
ského sedliaka a Jánošíkových chlapcov“ (Výtvarnícke
ťažkosti. II. Slovenské pohlady, 1924, č. 4, s. 245) ; „proti
nepravdivej a naivnej dobromyselnosti remeselne vy-
rábanej, sentimentálně ufňukanej představě o ubohosti
a biednosti prostého slovenského člověka postavil zdra-
vo, jasné, junácky poňaté svoje umělecké dielo, z kto-
rého žiarila na pomýlených, malověrných podnecova-
telov mohutná sila a mladíčka sviežosť bohaté svoj-
rázneho, velkú budúcnosf veštiaceho etnografického
živlu“ (BANÍK, A.: Slovenskou povinnosťou by mala
byť hojná návštěva úprkovskej výstavy v Hodoníne.
Slovák, 12, 26. 9. 1930, č. 219, s. 4). Ak sa v rokoch
1929—1930 slovenská tlač ešte hemžila Úprkovými ne-
krológmi, recenziami posmrtnej výstavy a zdůrazňová-
ním jeho národného významu, po polovici tridsiatych
rokov sa na sochána takmer zabudlo, o čom svědčila
glosa ALEXY, J.: Hladá sa stratený sochár. Kto vie
o Úprkovi? Slovenský denník, 19, 29. 12. 1936, č. 297,
s. 3.
9 CINCIK, K. : Veřejný pomník dielo sochárske. Slo-
venské pohlady, 55, 1939, s. 361.
10 BELOHRADSKÁ, E. : Fráňo Štefunko. Bratislava
1962.
11 Oslobodzovacia legenda o vzniku CSR sa na Slo-
vensku rozvinula do legendy štefánikovskej. Mala pre-
dovšetkým tlmiť triedne a národnostně protiklady.
12 V návrhu odmenenom 1'. cenou vytvořil B. Kafka
do jedného radu postavené piliere symbolizujúce štyri
súčasti CSR (Cechy, Morava, Slovensko, Podkarpatská
Rus), na každom z pylónov stál lev držiaci příslušný
znak zeme, před nimi bola umiestnená postava Ste-
fánika. Druhý epickejší návrh autor riešil na spósob
sarkofágu ako kubus v čelnom pohlade členený slo-
venským krížom s reliéfmi Stefánikových činov a po-
stavou generála v popředí. Pomník generála Stefánika
v Bratislavě. Volné směry, 26, 1928—29, s. 339—340;
ŽÁKAVEC, F.: Kafkův návrh pomníku generála Ste-
fánika v Bratislavě. Umění 2, 1929, s. 234—237; CIN-
CÍK, J.: Pomníky dvoch letcov. Stúdia porovnávaco-
kritická. Slovenské pohlady, 55, 1939, s. 1—6; Pomník
a zlý kabát. Slovenské pohlady, 55, 1939, s. 194—195.
13 21. mája 1928 odovzdal F. Bílek sochu J. A. Ko-
menského akademickému senátu Univerzity Komen-
ského v Bratislavě. Bola vystavená vo velkej poslu-
chárni na Kapitulskej ulici a inštalovaná v aule. Před
príchodom do Bratislavy navštívil Bílek Martin, kde
mal přednášku o svojom diele sprevádzanú „světelnými
obrazmi“. Sochár Bílek v Turčianskom sv. Martine.
Národnie noviny, 59, 19. 5. 1928, č. 59, s. 4; KAPPA:
Sochár F. Bílek v Bratislavě. Robotnícke noviny, 25,
27. 5. 1928, č. 122, s. 6.
14 ŠEBEK, J.: Jan Stursa a Slovensko. Výtvarný ži-
vot, 5, 1'960, č. 6, s. 228—231.
15 Mimo štúdie vzhladom na jej vymedzené tema-
tické zameranie ostávajú příspěvky sochárov medzivoj-
nového obdobia, pre jeho komplexně poznanie klúčové
— Jána Koniarka a Fraňa Stefunku, ktorí sa zaslúžili
o programové budovanie slovenského sochárstva ako
národně definovanej disciplíny. J. Koniarek ako prvý
vniesol do slovenského sochárstva poznanie európskej
postimpresionistickej sochárskej moderny, podobné ako'
Julius Bartfay, avšak ich progresivně komorné dielo
súčasníci neakceptovali.
16 MAŠIN, J. : Jan Stursa. Geneze díla. Praha 1981,
s. 7.
17 ALEXY, J. : Sochár Jozef Pospíšil. Elán, 4, 1933,
č. 2, s. 3—4.
18 Z hladiska česko-slovenských vzťahov v sochárstve
stojí za zmienku ešte jeden „vonkajší“ fakt. Spolu
s J. Pospíšilom realizoval V. Ihriský pre Bratislavu
pomník P. O. Hviezdoslava (1933—37). Súbeh roku 1932
pobúril velkú časť veřejnosti — došlo k vědomému
vylúčeniu účasti českých sochárov i možnosti širšej
konfrontácie návrhov s odvoláním sa na širokú pomní-
kovú prax v českých krajinách, kým 9 slovenských
sochárov bolo takmer bez práce . . . Tento fakt, v tlači
komentovaný ako „příklad separatistickej psychózy“,
„čechofobstvo“ v protiváhe k čechoslovakistickému zá-
kulisiu Stefánikovho pomníka negativné pojal národ-
nostně nezhody i konkurenčně boje sochárov. Tomuto
bola věnovaná aj velkodušná a dobromyselná Šalouno-
vá glosa v Eláne, ktorý spolu s J. Gočárom bol členom
poroty (Glosa k súťaži na Hviezdoslavov pomník. Elán,
3, 1932, č. 4, s. 1—2). R. Fábry velmi břitko a vtipné
hodnotil nedostatky realizovaného diela (Poznámky
k slovenským pomníkom. In: Ano a nie. Bratislava
1938, s. 114), ktoré pokládal za „silácky preexponova-
né“. Faktom ostává, že „obor spadnutý z hviezdy“
dodnes tróni na Hviezdoslavovom náměstí ako doklad
historických a výtvarných paradoxov slovenského me-
dzivojnového sochárstva.
19 WITTLICH, P.: České sochařství ve XX. století.
Praha 1978.
20 PETERAJOVÁ, E.: Generácia 1909. Socha piešťan-
ských parkov. 1972. Katalog výstavy, nestr. Problema-
tikou sa súborne prvýkrát zaoberala výstava Generácia
1909 — svedomie doby v SNG roku 1964—65. Úvod
katalogu K. Vaculík, E. Peterajová.
21 Uveďme analogický výtvarný a kompozičný prin-
cip Wagnerovho Sochára (1934) a Kostkovej Poézie
(1939), tvárné protipostavenie bloku a figúry, tvořivého
prekonávania hmoty duchom.
22 STECH, V. V.: Dohady a jistoty. Praha 1967, s. 193.
viny, 57, 13. 7. 1926, č. 153, s. 2; WAGNER, V.: Mienka
kritika o sochárskych prácach pře múzeum. Národnie
noviny, 57, 29. 7. 1926, č. 167, s. 2.
7 Kuratorium Zemědělského múzea zadalo výzdobu
F. Úprkovi na výstave Združenia výtvarných umelcov
moravských v Umeleckom dome v Hodoníne roku 1927.
VOTRUBA, J.: Sochárska výzdoba Zemědělského mú-
zea v Bratislavě. Slovenský denník, 11, č. 95, s. 3.
8 Slovenský umelec — sochár „z hliny vymajstroval
Slováka, padajúceho k zemi — v lútosti, kajúcnosti“
(KOLÍSEK, A.: „Cedulenka přišla, mosím rukovat...“
(Za Frantom Úprkom). Slovenské pohlady, 1929, č. 10—
11, s. 2); „sochár Úprka je guslárom romantiky sloven-
ského sedliaka a Jánošíkových chlapcov“ (Výtvarnícke
ťažkosti. II. Slovenské pohlady, 1924, č. 4, s. 245) ; „proti
nepravdivej a naivnej dobromyselnosti remeselne vy-
rábanej, sentimentálně ufňukanej představě o ubohosti
a biednosti prostého slovenského člověka postavil zdra-
vo, jasné, junácky poňaté svoje umělecké dielo, z kto-
rého žiarila na pomýlených, malověrných podnecova-
telov mohutná sila a mladíčka sviežosť bohaté svoj-
rázneho, velkú budúcnosf veštiaceho etnografického
živlu“ (BANÍK, A.: Slovenskou povinnosťou by mala
byť hojná návštěva úprkovskej výstavy v Hodoníne.
Slovák, 12, 26. 9. 1930, č. 219, s. 4). Ak sa v rokoch
1929—1930 slovenská tlač ešte hemžila Úprkovými ne-
krológmi, recenziami posmrtnej výstavy a zdůrazňová-
ním jeho národného významu, po polovici tridsiatych
rokov sa na sochána takmer zabudlo, o čom svědčila
glosa ALEXY, J.: Hladá sa stratený sochár. Kto vie
o Úprkovi? Slovenský denník, 19, 29. 12. 1936, č. 297,
s. 3.
9 CINCIK, K. : Veřejný pomník dielo sochárske. Slo-
venské pohlady, 55, 1939, s. 361.
10 BELOHRADSKÁ, E. : Fráňo Štefunko. Bratislava
1962.
11 Oslobodzovacia legenda o vzniku CSR sa na Slo-
vensku rozvinula do legendy štefánikovskej. Mala pre-
dovšetkým tlmiť triedne a národnostně protiklady.
12 V návrhu odmenenom 1'. cenou vytvořil B. Kafka
do jedného radu postavené piliere symbolizujúce štyri
súčasti CSR (Cechy, Morava, Slovensko, Podkarpatská
Rus), na každom z pylónov stál lev držiaci příslušný
znak zeme, před nimi bola umiestnená postava Ste-
fánika. Druhý epickejší návrh autor riešil na spósob
sarkofágu ako kubus v čelnom pohlade členený slo-
venským krížom s reliéfmi Stefánikových činov a po-
stavou generála v popředí. Pomník generála Stefánika
v Bratislavě. Volné směry, 26, 1928—29, s. 339—340;
ŽÁKAVEC, F.: Kafkův návrh pomníku generála Ste-
fánika v Bratislavě. Umění 2, 1929, s. 234—237; CIN-
CÍK, J.: Pomníky dvoch letcov. Stúdia porovnávaco-
kritická. Slovenské pohlady, 55, 1939, s. 1—6; Pomník
a zlý kabát. Slovenské pohlady, 55, 1939, s. 194—195.
13 21. mája 1928 odovzdal F. Bílek sochu J. A. Ko-
menského akademickému senátu Univerzity Komen-
ského v Bratislavě. Bola vystavená vo velkej poslu-
chárni na Kapitulskej ulici a inštalovaná v aule. Před
príchodom do Bratislavy navštívil Bílek Martin, kde
mal přednášku o svojom diele sprevádzanú „světelnými
obrazmi“. Sochár Bílek v Turčianskom sv. Martine.
Národnie noviny, 59, 19. 5. 1928, č. 59, s. 4; KAPPA:
Sochár F. Bílek v Bratislavě. Robotnícke noviny, 25,
27. 5. 1928, č. 122, s. 6.
14 ŠEBEK, J.: Jan Stursa a Slovensko. Výtvarný ži-
vot, 5, 1'960, č. 6, s. 228—231.
15 Mimo štúdie vzhladom na jej vymedzené tema-
tické zameranie ostávajú příspěvky sochárov medzivoj-
nového obdobia, pre jeho komplexně poznanie klúčové
— Jána Koniarka a Fraňa Stefunku, ktorí sa zaslúžili
o programové budovanie slovenského sochárstva ako
národně definovanej disciplíny. J. Koniarek ako prvý
vniesol do slovenského sochárstva poznanie európskej
postimpresionistickej sochárskej moderny, podobné ako'
Julius Bartfay, avšak ich progresivně komorné dielo
súčasníci neakceptovali.
16 MAŠIN, J. : Jan Stursa. Geneze díla. Praha 1981,
s. 7.
17 ALEXY, J. : Sochár Jozef Pospíšil. Elán, 4, 1933,
č. 2, s. 3—4.
18 Z hladiska česko-slovenských vzťahov v sochárstve
stojí za zmienku ešte jeden „vonkajší“ fakt. Spolu
s J. Pospíšilom realizoval V. Ihriský pre Bratislavu
pomník P. O. Hviezdoslava (1933—37). Súbeh roku 1932
pobúril velkú časť veřejnosti — došlo k vědomému
vylúčeniu účasti českých sochárov i možnosti širšej
konfrontácie návrhov s odvoláním sa na širokú pomní-
kovú prax v českých krajinách, kým 9 slovenských
sochárov bolo takmer bez práce . . . Tento fakt, v tlači
komentovaný ako „příklad separatistickej psychózy“,
„čechofobstvo“ v protiváhe k čechoslovakistickému zá-
kulisiu Stefánikovho pomníka negativné pojal národ-
nostně nezhody i konkurenčně boje sochárov. Tomuto
bola věnovaná aj velkodušná a dobromyselná Šalouno-
vá glosa v Eláne, ktorý spolu s J. Gočárom bol členom
poroty (Glosa k súťaži na Hviezdoslavov pomník. Elán,
3, 1932, č. 4, s. 1—2). R. Fábry velmi břitko a vtipné
hodnotil nedostatky realizovaného diela (Poznámky
k slovenským pomníkom. In: Ano a nie. Bratislava
1938, s. 114), ktoré pokládal za „silácky preexponova-
né“. Faktom ostává, že „obor spadnutý z hviezdy“
dodnes tróni na Hviezdoslavovom náměstí ako doklad
historických a výtvarných paradoxov slovenského me-
dzivojnového sochárstva.
19 WITTLICH, P.: České sochařství ve XX. století.
Praha 1978.
20 PETERAJOVÁ, E.: Generácia 1909. Socha piešťan-
ských parkov. 1972. Katalog výstavy, nestr. Problema-
tikou sa súborne prvýkrát zaoberala výstava Generácia
1909 — svedomie doby v SNG roku 1964—65. Úvod
katalogu K. Vaculík, E. Peterajová.
21 Uveďme analogický výtvarný a kompozičný prin-
cip Wagnerovho Sochára (1934) a Kostkovej Poézie
(1939), tvárné protipostavenie bloku a figúry, tvořivého
prekonávania hmoty duchom.
22 STECH, V. V.: Dohady a jistoty. Praha 1967, s. 193.