DOI Artikel:
Luxová, Viera: K problematike slovenskej tkanej tapisérie
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0287
91
přesvědčivým a v domácom prostředí zakotve-
ným prejavom začala tak Sujanová novů etapu
vo vývine nasej tapisérie, etapu významovo
súmeratelnú s európskou tvorbou.
Historicky u nás Sujanová nebola prvou
„textiláčkou“, pracujúcou samostatné na stave.
Od šesťdesiatych rokov tkala totiž autorsky
svoje závěsy absolventka bratislavskej Strednej
školy uměleckého priemyslu M. Rudavská, kto-
rá v kontexte nášho tkaného prejavu má skór
solitérně postavenie. Jej tapisérie, sprvoti ešte
zjavne inspirované podomácky realizovanými
handričkovými behúňmi, nadobudli už začnúc
sedemdesiatymi rokmi svojský, emotívne pod-
manivý výraz, ktorý prezrádza programová za-
korenenosť v princípoch 1’udovej tvorby. V sú-
časnosti Rudavská podčiarkuje tkanú štruktúru
kompozícií kovovými, vláknom obtáčanými prv-
kami alebo ju kombinuje s dřevenými motívmi
typu zjednodušených brán.
Okrem vlastnej tvorby ovplyvnila Sujanová
náš vývin aj svojou pósobnosťou v bratislavskej
gobelínovej dielni, založenej roku 1974.4 Vo
funkcii jej umeleckej vedúcej vtlačila totiž oso-
bitú výtvarno-tkáčsku pečať ranej manufaktúr-
nej produkcii, ktorá sa stala známou najmä dô-
razom na plastické hodnoty, na rozihratie po-
vrchu tkaniny, čo sa dosahovalo nepravidel-
nou atlasovou väzbou a róznosťou materiálu.
Popři Sujanovej vyšli z bratislavského vyso-
koškolského prostredia, pochopitelné, viaceré
stúpenkyne autorského tkania ako například E.
Lehotská, M. Chmeliarová, E. Končeková. Výra-
zové možnosti slovenskej tapisérie však z nich
tkáčsky obohatili najmä L. Jergušová-Vydaře-
ná a E. Cisárová-Mináriková. Vývinovú cestu L.
Jergušovej profilovalo tak architektonicko-vý-
tvarné školenie, ako aj grafické cítenie autorky.
Dominantným výrazovým prostriedkom jej ta-
pisérií sa od roku 1974 stal nový tkáčsky mo-
tiv — vrstvený útok, ktorého plasticitu Jergu-
šová odvtedy akcentuje zúžením farebnej škály
na akord kontrastných tónov alebo príklonom
k monochrómnosti. Plastická naliehavosť vo
vztahu k hladko tkanej základnej ploché dodává
přitom Jergušovej kompozíciám tak Tudovo-or-
namentálnej, vegetatívnej, ako aj figurálnej
podstaty osobitý, svojský přízvuk.
Katarina Sujanová: Deník II., 1972. Z archívu V. Luxovej
E. Cisárová zaujala najmä tkáčskym predne-
som, poučeným na domácej výšivkárskej tradi-
cii a oproti predchádzajúcim autorkám bohat-
ším materiálovým registrom, uprednostňujúcim
kombináciu vlny a sisalu. K pozoruhodnému vý-
sledku dospěla autorka v sérii práč, pri ktorých
do osobitej štruktúry diel vkomponovala klasic-
ky tkané citácie z historických textilii.
Napriek rozdielnosti výrazových poloh, tech-
niky, připadne materiálu naznačuje tvorba Šu-
janovej, Jergušovej i Cisárovej isté příbuzné
znaky, podmienené zaiste aj charakterom ich
odborného školenia. Možno azda konštatovať, že
ich spája zjavné úsilie o komunikatívnu osobnú
přesvědčivým a v domácom prostředí zakotve-
ným prejavom začala tak Sujanová novů etapu
vo vývine nasej tapisérie, etapu významovo
súmeratelnú s európskou tvorbou.
Historicky u nás Sujanová nebola prvou
„textiláčkou“, pracujúcou samostatné na stave.
Od šesťdesiatych rokov tkala totiž autorsky
svoje závěsy absolventka bratislavskej Strednej
školy uměleckého priemyslu M. Rudavská, kto-
rá v kontexte nášho tkaného prejavu má skór
solitérně postavenie. Jej tapisérie, sprvoti ešte
zjavne inspirované podomácky realizovanými
handričkovými behúňmi, nadobudli už začnúc
sedemdesiatymi rokmi svojský, emotívne pod-
manivý výraz, ktorý prezrádza programová za-
korenenosť v princípoch 1’udovej tvorby. V sú-
časnosti Rudavská podčiarkuje tkanú štruktúru
kompozícií kovovými, vláknom obtáčanými prv-
kami alebo ju kombinuje s dřevenými motívmi
typu zjednodušených brán.
Okrem vlastnej tvorby ovplyvnila Sujanová
náš vývin aj svojou pósobnosťou v bratislavskej
gobelínovej dielni, založenej roku 1974.4 Vo
funkcii jej umeleckej vedúcej vtlačila totiž oso-
bitú výtvarno-tkáčsku pečať ranej manufaktúr-
nej produkcii, ktorá sa stala známou najmä dô-
razom na plastické hodnoty, na rozihratie po-
vrchu tkaniny, čo sa dosahovalo nepravidel-
nou atlasovou väzbou a róznosťou materiálu.
Popři Sujanovej vyšli z bratislavského vyso-
koškolského prostredia, pochopitelné, viaceré
stúpenkyne autorského tkania ako například E.
Lehotská, M. Chmeliarová, E. Končeková. Výra-
zové možnosti slovenskej tapisérie však z nich
tkáčsky obohatili najmä L. Jergušová-Vydaře-
ná a E. Cisárová-Mináriková. Vývinovú cestu L.
Jergušovej profilovalo tak architektonicko-vý-
tvarné školenie, ako aj grafické cítenie autorky.
Dominantným výrazovým prostriedkom jej ta-
pisérií sa od roku 1974 stal nový tkáčsky mo-
tiv — vrstvený útok, ktorého plasticitu Jergu-
šová odvtedy akcentuje zúžením farebnej škály
na akord kontrastných tónov alebo príklonom
k monochrómnosti. Plastická naliehavosť vo
vztahu k hladko tkanej základnej ploché dodává
přitom Jergušovej kompozíciám tak Tudovo-or-
namentálnej, vegetatívnej, ako aj figurálnej
podstaty osobitý, svojský přízvuk.
Katarina Sujanová: Deník II., 1972. Z archívu V. Luxovej
E. Cisárová zaujala najmä tkáčskym predne-
som, poučeným na domácej výšivkárskej tradi-
cii a oproti predchádzajúcim autorkám bohat-
ším materiálovým registrom, uprednostňujúcim
kombináciu vlny a sisalu. K pozoruhodnému vý-
sledku dospěla autorka v sérii práč, pri ktorých
do osobitej štruktúry diel vkomponovala klasic-
ky tkané citácie z historických textilii.
Napriek rozdielnosti výrazových poloh, tech-
niky, připadne materiálu naznačuje tvorba Šu-
janovej, Jergušovej i Cisárovej isté příbuzné
znaky, podmienené zaiste aj charakterom ich
odborného školenia. Možno azda konštatovať, že
ich spája zjavné úsilie o komunikatívnu osobnú