Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (44.2011)

nová éra idealizmu a spiritualizmu. Dvořákova prog-
nóza sa však nesplnila. Umenie a dobové myslenie
sa po světověj vojně vydali celkom inými cestami.
V dósledku toho Dvořákova duchovnodejinná
koncepcia přestala pútať pozornosť a jeho vedecká
iniciativa rychle upadla do zabudnutia.
Historici umenia - pochopitel'ne najmä rakúski
a českí - sa k němu pri róznych pietnych príležitos-
hach vracali, aby přehodnotili význam jeho diela. Po
niekďkých pokusoch o aktualizáciu jeho vědeckého
odkazu počas šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov
20. storočia sa však měno Max Dvořák postupné
vytráca z galérie zakladatelských osobností moder-
nej historiograhe umenia a v čase dominancie tzv.
nového dějepisu umenia a dějin umenia ako dějin
funkcií mizne aj z normotvorných antologii ume-
leckohistorických metod.
Záujem o Dvořáka sa začína postupné obno-
vovat' až po XXV. svetovom kongrese historikov
umenia vo Viedni v roku 1985, ktorý bol mimo iné
věnovaný přínosu Viedenskej školy dějin umenia
do vývoja umeleckohistorickej metodologie. His-
tonograň dějepisu umenia sa vracajú k Dvořákovej
intelektuálnej biograhi, snažia sa spresniť jeho bá-
datefský vývin a špecihkovať jeho miesto v dějinách
odboru, analyzujú jeho vzťah k súdobému umeniu
a dobovému mysleniu, ale v neposlednom rade kladů
aj otázku, či má Dvořákovo dielo potenciu prispieť
do dnešného umeleckohistorického diskurzu.

Možno konštatovať, že v odpovědi na tuto otázku
sa odbornici viac-menej zhodujú. Aktuálnost' Dvořá-
kových myšlienok v kontexte dnešnej globálnej krízy
neo-liberalizmu, ak sa odmyslia také trvalé umelec-
kohistorické poznatky ako je dialektická kontinuita
dějin európskeho umenia či objav manierizmu, ana-
lytici nachádzajú najmä v nasledovných Dvořákových
ideových iniciativách a názorových postojoch:
1. etickom odkaze Dvořákovej teorie pamiatkovej
ochrany;
2. tematizácii krízy modernity a jeho kritike kapita-
lizmu;
3. odsúdení nacionalizmu a dóslednom presadzova-
ní trans-nacionálneho (pan-európskeho) přístupu
k dějinám umenia;
4. historickom pluralizme a tolerantnom relativizme,
z ktorého — ako svědčí jeho takmer „post-mo-
derná" zásada permanentného poznávacieho
(seba)revidovania - nevynímal ani sám seba.
Historický relativizmus však Dvořák nechápal
ako relativitu hodnot, ale ako dejinnú jedinečnost',
ktorá v sebe nesie trvalú vývojovú potencionalitu
uměleckých a duchovných výtvorov. Preto mohol byť
přesvědčený, že „Ahiéo, h? yy/wh/o... /A^hy
ód? jfhMíZ Mhnfiw rgAdo yyyo/'<%...
/^ohýy i hoAmh ^
rřhrohAA.. /wyy oáh-
/owo ho %oAdo yy^o/A3 Zdá sa, že toto Dvořáko-
vo krédo platí i na jeho vlastně vedecké dielo.