DOI Heft:
Nr. 2
DOI Heft:Obsah / Contents
DOI Artikel:Kusters, Liesbet; Sidgwick, Emma: A motif and its basal layer: the Haemorrhoissa (Mark 5.24-34) and the interplay of iconological and anthropological research
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.31179#0162
Motiv a jeho východisko. Žena s krvotokom (Marek 5.24-34)
a súhra ikonologického a antropologického výskumu
Antropologický obrat, ktorý sa počas posledných
rokov udial v rámci dějin umenia, priniesol viacero
výsledkov. Nielen že sa obrazy začali chápať v sú-
vislostiach ich rolí v (rituálnej) praxi a skúsenosti,
vyskytli sa aj pokusy vymazat' kanonické hranice
medzi „vysokým" a „nízkým" uměním, objavila
sa nová ikonologická senzitivita (Baert 2000; 2004;
2006; 2007 — 2008), a napokon aj logický závěr, že
o „Obraze" už nie je možné hovořit'. „Obraz" začal
byť vnímaný ako antropologický fenomén; oslobodil
sa z jednostranného umeleckohistorického kontextu,
v ktorom bol chápaný ako abstraktný „umělecký ob-
jekt", izolovaný na stene muzea. Přesadil sa omnoho
otvorenejší, Warburgom inspirovaný koncept.
Vyššie zmienené skutočnosti majú základ v opá-
tovnom zaradení obrazu do triadického vzťahu.
„Obraz" nie je neměnnou, nezávislou entitou, ale
vzniká v korelácii médium — obraz - tělo (Belting
2001). Tento vzťah je antropologický variabilný,
uvofňuje „status" „Obrazu" z dopředu daného
hodnotového rebríčka. Dóležitý je tu posun dorazu:
kfúčovým prvkom už nie je „Obraz", ale divák ako
vtelená bytost'. Výraznú paralelu možno vidieť na-
příklad s historicko-antropoiogickým konceptom těla
ako média a média, v ktorom je obraz inkarnovaný.
Předmětný posun dorazu tiež odopiera divákovi
akúkofvek ilúziu moci nad situáciou; on/ona je po-
Ahpf/ú obrazmi (Didi-Huberman 1990; 1992). Ak
túto myšlienkovú líniu rozvedieme ďalej, triadický
vzťah, v ktorom sa obrazy nachádzajú, je performa-
tívny, „určujúci realitu"; prispieva k „IPť^w^Awyg"
(Wulf and Zirfas 2005). Tieto korekcie sa, stručné
povedané, vzťahujú k obrazu ako antropologický
danému. Presnejšie k otázke, v akej miere je obraz
A v súvislosti s touto otáz-
kou aj k miestu, kde obraz vzniká, a to teda
k 1'udskému tělu ako „Orč k miestu, kde
sa uchovávají! vnútorné obrazy a kde sa vonkajšie
obrazy inkarnujú.
Studia ponuka konkrétny příklad toho, ako
možno opísaný synergický efekt aplikovat' na motiv
Ženy s krvotokom, přítomný v textoch a obrazoch
už od ranokresťanského obdobia. Aké výsledky
móže táto metodologická súhra priniesť? S vědomím
priepustnosti hraníc sa studia najprv sústreďuje na
ikonologické a antropologické čítania a až potom
hfadá ich vzájomné přepojenia.
^ Aí. TbžÚM
158
a súhra ikonologického a antropologického výskumu
Antropologický obrat, ktorý sa počas posledných
rokov udial v rámci dějin umenia, priniesol viacero
výsledkov. Nielen že sa obrazy začali chápať v sú-
vislostiach ich rolí v (rituálnej) praxi a skúsenosti,
vyskytli sa aj pokusy vymazat' kanonické hranice
medzi „vysokým" a „nízkým" uměním, objavila
sa nová ikonologická senzitivita (Baert 2000; 2004;
2006; 2007 — 2008), a napokon aj logický závěr, že
o „Obraze" už nie je možné hovořit'. „Obraz" začal
byť vnímaný ako antropologický fenomén; oslobodil
sa z jednostranného umeleckohistorického kontextu,
v ktorom bol chápaný ako abstraktný „umělecký ob-
jekt", izolovaný na stene muzea. Přesadil sa omnoho
otvorenejší, Warburgom inspirovaný koncept.
Vyššie zmienené skutočnosti majú základ v opá-
tovnom zaradení obrazu do triadického vzťahu.
„Obraz" nie je neměnnou, nezávislou entitou, ale
vzniká v korelácii médium — obraz - tělo (Belting
2001). Tento vzťah je antropologický variabilný,
uvofňuje „status" „Obrazu" z dopředu daného
hodnotového rebríčka. Dóležitý je tu posun dorazu:
kfúčovým prvkom už nie je „Obraz", ale divák ako
vtelená bytost'. Výraznú paralelu možno vidieť na-
příklad s historicko-antropoiogickým konceptom těla
ako média a média, v ktorom je obraz inkarnovaný.
Předmětný posun dorazu tiež odopiera divákovi
akúkofvek ilúziu moci nad situáciou; on/ona je po-
Ahpf/ú obrazmi (Didi-Huberman 1990; 1992). Ak
túto myšlienkovú líniu rozvedieme ďalej, triadický
vzťah, v ktorom sa obrazy nachádzajú, je performa-
tívny, „určujúci realitu"; prispieva k „IPť^w^Awyg"
(Wulf and Zirfas 2005). Tieto korekcie sa, stručné
povedané, vzťahujú k obrazu ako antropologický
danému. Presnejšie k otázke, v akej miere je obraz
A v súvislosti s touto otáz-
kou aj k miestu, kde obraz vzniká, a to teda
k 1'udskému tělu ako „Orč k miestu, kde
sa uchovávají! vnútorné obrazy a kde sa vonkajšie
obrazy inkarnujú.
Studia ponuka konkrétny příklad toho, ako
možno opísaný synergický efekt aplikovat' na motiv
Ženy s krvotokom, přítomný v textoch a obrazoch
už od ranokresťanského obdobia. Aké výsledky
móže táto metodologická súhra priniesť? S vědomím
priepustnosti hraníc sa studia najprv sústreďuje na
ikonologické a antropologické čítania a až potom
hfadá ich vzájomné přepojenia.
^ Aí. TbžÚM
158