Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (2.1968)

dy v ohromnom počte anonymně, museli si nájs(
možnost’ prejavu a nějako sa dostat’ na světlo dějin.
Aj keď móže byť toto tvrdenie v istom najvše-
obecnejšom zmysle správné, nemóže nám pomoct
při kvalifikovaní naivného umenia, a to z dvocli
příčin. Po prvé nevieme, alebo je to dnes velmi
ťažko zistiť, či sa naivný vzťah nepřej avoval aj
prv, a to v rámci remeselnej, ba aj umeleckej vý-
roby. To jest, dějiny umenia sa často střetávali
s momentmi, odlišuj úcimi sa od konvenčného

nie je dobré dotýkať sa tejto otázky už aj
preto, že na poznávanie takýchto momentov
potřebujeme si vymedziť sám pojem, čo zatial’
nemáme. Pravděpodobně i preto dějiny umenia
tento problém obchádzali. A po druhé vlastně
ani nevieme, nakolko sa v minulosti naivný vzťah
zjavoval mimo umenia, pretože sa z takýchto
pamiatok zachránilo velmi málo a najskór nič,
už aj pre nerozvitá senzibilitu a nepozornost
vtedajšej veřejnosti k takýmto javom. Skutá


Emerik Feješ
(Juhoslávia),
Chrám Notře-Dante
v Paříži,
olej.

vládnúceho výrazu, a to nielen v istom inovačnom
alebo heterogénnom smsre (v zmysle hybridných
vplyvov), ale aj v smere ťažko vysvětlitelných
a překvapujúcich zážitkov. S takými zážitkami
sa střetáváme nielen v maliarstve či sochárstve
určitých období, ale zvlášť v oblasti řemesla a umě-
lých živností každého druhu. Nie je 1’ahké oddeliť
ich od osobného výrazu alebo vnútri něho. Naj-
častejšie sa s nimi střetáváme v primitivných
a vóbec v raných štýlových obdobiach, čo má,
pravdaže, pre teoretické vymedzenie význam
v súvislosti s naivným, nevědeckým a inštinktív-
nym vzťahom ku světu vôbec; ale s takýmito
momentmi sa už nestretávame vo vnútri samého
klasického umenia a ani manierizmu. Zatial

konvenciami vládnúceho univerzálneho štýlu, bola
táto senzibilita nevyhnutné lahostajná k všetkým
takýmto výnimočným javom právě tak, ako bola
pravidelné lahostajná i voči pozostatkom prvotněj-
ších štýlových výrazov. A výsledok: keďže sa
k čisto naivnému vzťahu prichádzalo mimo rámca
univerzálneho výrazu, jeho prejavy boli přenecha-
né ničívej sile ëias. Dósledok: ťažkosť či najčastej-
šie nemožnost zistiť stupen odlíšenia naivného vý-
razu od výrazu vládnúceho v minulých štýlových
obdobiach.12 Avšak fakt, že k historickému javu
(t. j. k takému javu, ktorý móže vysvětlit súčasné
vedomie) naivného umenia dochádza v 19. storočí,
presnejšie na jeho konci, móže mať podlá mojej
mienky dvojité vysvetlenie.

8