Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 2.1968

Page: 160
DOI issue: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1968/0170
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
K problematiko monogramistu M. S

KLÁRA SEVEROVA

K maliarovi banskoštiavnických tabúl', ktorý je
známy pod monogramom M. S.,pristupujú historici
z mnohých, v poslednom čase nových hladísk.
Pokúsime sa, bez toho aby sme popierali odóvod-
nenosť či správnost ich postupov, zoradiť a kon-
frontovat niektoré závažné názory, připadne při-
řadit k nim vlastně, i keď značné hypotetické
a kusé poznatky. Zdůrazňujeme, že nám v tomto
případe ide v prvom rade o osobu maliara a nie
o hodnotenie jeho nepopieratelných uměleckých
kvalit.
Zo starších názorov, ktoré stavali čisté na štý-
lovom rozbore, keďže nepoznali ešte signaturu
(bola odkrytá až r. 1915), spomenieme niektoré
najma preto, aby sme mohli sledovat ich vývoj
(názorov) na skúmaný predmet.
H. Voss,1 ktorému bol známy iba obraz Stret-
nutia a Narodenia, sa domnieval, že ide o mono-
gramistu M. Z.2 autora početných rytin. Voss
předpokládal, že sa M. Z. ako putujúci umelec
dostal až do Antona, no nevylúčil ani druhů mož-
nost, že totiž sami Antončania navštívili umelca
v čase jeho pobytu v Krakove a objednali u něho
obraz. Napriek tomu, že tabula je okyptená a za-
sadená do rámu, je jasné, že bola povodně sú-
časťou oltárneho cyklu, čo podporujú aj najnovšie
výskumy poukazom na to, že sa na jej zadnej
straně našli stopy po čapoch a teda, že tabula bola
pohyblivým oltárnym krídlom.3 Okrem toho je
prijatelnejšia hypotéza, že sa obraz dostal do An-
tona v čase, keď Štiavnica likvidovala vnútorné
zariadenie kostolov; část tohto zariadenia sa do-
stala pod ochranu jezuitov (r. 1678), část rozdali
Štiavničania okolitým farnostiam.4 Napokon kos-
tel v Antone je podstatné mladšieho dáta.
E. Heidrich5 videi v Střetnutí len podobnost

s M. Z. a pripísal dielo neznámému německému
maliarovi z r. 1500.
Divald6 polemizuje s Heidrichom, argumentuje
nebývalou eleganciou postáv, póvabom, lyrikou,
citom, čoho podlá jeho mienky dunajská škola
nie je schopná. Dokazuje, že maliari uhorskej pro-
veniencie neboli len prostými epigónmi němec-
kých majstrov, čo demonštruje na dürerovsko-
schongauerovsky inšpirovaných kompozíciách,
v ktorých sa markantným, hranatým formám
německých majstrov dostalo mákšieho, harmo-
nickejšieho a príťažlivejšieho interpretovania. Da-
tuje, zhodne s Vossom, do prvého desaťročia, pri-
čom toto datovanie je v nemalej miere ovplyvnené
letopočtom banskůbystrickej tabule sv. Barbory
(r. 1502, ktorý sa novšie čita ako 1509).
Buchner7 pokládá tabule za dielo Jorga Breua,
v zhode s předvoj novým názorom Simona Mellera.
Svoje tvrdenie podopiera poukazom na maliarovo
rané herzogenburské a wiillersdorfské dielo. Prvé
datuje do r. 1501, druhé okolo 1502. Předpokládá,
že bavorský majster, skór ako sa usadil v Ausg-
burgu, prešiel Rakúskom. Wiillersdorfské obrazy
v mnohých aspektoch sice pripomínajú majstra
M. S., no Genthon8 vyvracia toto tvrdenie tromi
argumentami :
1. Wiillersdorfské obrazy sú, v porovnaní s har-
monickými, ladnými malbami M. S. ťažkopádne,
takmer brutálně.
2. Breuove kontrastné, tmavé farby sú v protiklade
so světlým, radostným koloritom banskoštiav-
nických.
3. Roku 1506, kedy vznikli banskoštiavnické ta-
bule,9 bol už Breu vzdialený neskorogotickému
cíteniu. Jeho najbližšie dielo pochádza z r.
1512 a nesie výrazné znaky nemeckej renesancie.

160
loading ...