Knižná grafika
Márie Želibskej-Vančíkovej

III

Pře čistú, lyrizujúcu kresebná techniku získala
Mária Želibská-Vančíková istú popularitu už počas
štúdia na Umeleckopriemyseinej škole v Prahe.
Prijatie návrhu mladej posluchačky prof. Fran-
tiška Kyselu na monumentálnu výzdobu českoslo-
venského pavilónu pre Svetovú výstavu v Paříži
roku 1937 bolo malou společenskou senzáciou. Ak
porovnáme niektoré detaily realizovaného návrhu
výzdoby s niektorými ilustračnými cyklami Želib-
skej, realizovanými perokresbami alebo škriabanou
technikou na mäsrovej doske, teda jej najpoužíva-
nějšími technikami, presviedčame sa, že úspěch
umělkyně v knižnéj grafike spočívá nielen v jej
talente, ale aj v přípravě vo figurálnej a ornamen-
tálnej kresbe v Kyselovej špeciálke.
Nie je ani bez zaujímavosti istá totožnost v kom-
pozičných postupech medzi monumentálnym ná-
vrhom na výzdobu čs. pavilónu a jej prvými
ilustračnými cyklami. V prvotině k Zeyerovej
Záhradě Mariánské] (1941), ktorú vydala Česká
grafická únia na rozmernom fóliovom formáte,
rozvij ala takmer rovnaké motivy a kompozície
pavilónovej výzdoby, aj technika vyrývania kon-
túr do mäsrovej došky sa takmer nelišila od tech-
niky, ktorú používala pri realizácii výzdoby pre čs.
pavilón na sádrových doškách. Másrová doska
ostala podnes jednou z oblubených materiálov
Želibskej v knihách pre děti zdobených kolorova-
nými kresbami. Poskytuje totiž možnost jemnej
profilácie linky. O to sa usiluje umelkyňa aj vo
volnej grafike, v nej však spomedzi klasických gra-
fických technik preferuje suchú ihlu a najnovšie
mezzotintu.
Dobrá odborná příprava a technika by však
neboli stačili pri nástupe na tenký lad ilustrátor -
skej existencie, keby tu nebol Želibskej zanietený
vztah k literatúre, citlivý ženský intelekt a ma-

Leo Kohút
terinské srdce, ktoré sa vie niekedy až šibalsky
radovat z obyčajného života, a preto ho azda do-
káže výtvarné interpretovat tým najprirodzenej-
ším a najorganickejším výrazivom, křehkou, bez
preryvu sa vinúcou linkou.
Ale skór než sa vyhranil Želibskej ilustračný
štýl — v kresbe a kompozícii i v niektorých de-
tailoch drapérie a gest blízkých klasickej talianskej
knižnej ilustrácii z konca 15. storočia, najmä ako
ju poznáme z ručně ilustrovaného rukopisu Dan-
teho Božské] komedie Botticellim — musela prejsť
typickými počiatočnými trampotami knižného
grafika. Například pokrokovo orientovaný nakla-
datel’ Karel Borecký jej radí, aby sa rozlúčila
s jemnou kontúrovou kresbou — teda jej najtypic-
kejším výtvarným prostriedkom — lebo sú těž-
kosti pri reprodukcii. (Mimochodom technológovia
v tlačiarni nemajú ani dnes sviatok, keď sa v re-
produkčnom oddělení zjavia Želibskej vlasovo
jemné perokresebné předlohy.)
Po prvých experimentoch následuj ú knihy
Májový sen (1941) a Jitřenka vypravuje (1941),
ktoré ilustrátorka sprevádzala farebnými štětco-
vými kresbami. Nechýbala im originalita a dovtip,
no v nich si skór ověřovala nosnost farebnej tech-
niky. Ďalšia cesta vedie ku kompromisu. Niekolko
leporel ilustruje technikou kolorovaných kresieb,
po nich používá zasa dekoratívnejšiu techniku —
perokresby dopíňa pestrou podtlačou. Napokon sa
vracia k vyskúšanej technike: štetcovú kresbu
alebo perokresbu koloruje a dotvára na mäsrovej
doske vyrývanou bielou kontúrou. Túto techniku
Želibská najčistejšie aplikovala vo farebnom cykle
ku knihe K. J. Erbena České pohádky (1948), keď ju
predtým používala vo volných listoch Nevesta IV,
V a VI (1942).
Erbenovými Českými pohádkami vrcholí Že-

167