K teorii naivného umenia

I

GRGO GAMULIN

Bratislava sa stala roku 1966 sídlom medzinárodného trienále umenia, ktoré sa při tejto příležitosti po prvý raz
nazvalo insitným. Usporiadatelia trienále v snahe obísť ťažkosti, ktoré sa viažu k doterajším pomenovaniam tohto
typu umeleckej činnosti, zvolili názov „insitný“ (od latinského slova „insitus“ — vrodený) v předpoklade, že sa
maximálně přibližuje podstatě věci a zároveň neobsahuje pejoratívny přízvuk iných používaných synoným (naivně
umenie, umenie primitivův a pod.).
Ako však ukázalo medzinárodné sympózium, ktoré bolo při příležitosti I. trienále v Bratislavě, termín „insitné
umenie“ sa nestretol so všeobecným súhlasom, i ked, zdá sa, argumenty proti němu boli motivované skór nezvykom
a zotrvačnosťou než teoretickými hladiskami. Terminologické úvahy na sympóziu úzko súviseli, pochopitelné,
s otázkami obsahovými, definičnými, klasifikačnými a porovnávacími.
Namiesto oneskorenej recenzie prvého trienále (pretože takáto recenzia by už nekonala svoju najvlastnejšiu
funkciu) uveřejňujeme prenikavú štúdiu nášho záhřebského spolupracovníka a priatela, profesora dr. Grgu
Gamulina, ktorý ju napísal nezávisle od trienále a ktorý sa v nej pokúša o híbkovú sondu do tohto javu a pojmu.
Profesor Gamulin (nar. 1910) je riaditelom Ústavu dějin umenia a archeologie na záhrebskej univerzitě. Okruh jeho
záujmov je široký. Napísal drámu a překládal francúzsku a taliansku poéziu. Vydal rad monografií o popredných
chorvátských výtvarníkoch novších čias, medziiným o Jurajovi Plančiéovi, Marinovi Tartagliovi, Otonovi
Postružnikovi, Slávkovi Šohajovi, Ignjatovi Jobovi, Milanovi Konjoviéovi a Ljubovi Ivančiéovi, ako aj diela
Staří majstri v Juhoslávii a Tri diela benátských majstrov v Juhoslávii. Štúdia, ktorú uveřejňujeme v slovenskom
překlade, vyšla v póvodine pod názvom Prema teoriji naivně umjetnosti v časopise Kolo 1965, č. 5. Reprodukované
diela, viažúce sa k textu, sú z I. bratislavského trienále.
Redakcia

1
..a niektorých názorov je fenomén naivného
umenia natolko nový, že nie je ho možné definovat.
Móžeme ho len viac-menej aproximatívne a všeo-
becné kvalifikoval, ale ešte nemůžeme teoreticky
určit jeho podstatu.
V určitom zmysle je to správné. Možno povedať,
že naša skúsenosť s ním sa datuje už výše polsto-
ročia, od nástupu Henriho Rousseaua. No ne-
umožňovalo právě jeho osihotené postavenie v istom
období teorii poňať ho ako „výnimku, ktorá po-
tvrdzuje pravidlo“, a tak obísť skutočný problém?
Prvky „štýlu“ boli ešte velmi slabé a nevydife-
rencované. Vlastně ako dlho je to, čo nám začal
tento problém vznikat a natískať sa nám akumu-
láciou javov a ich diferencovanosťou? Ani nie

30—40 rokov, možno právě odvtedy, čo r. 1928
Wilhelm. Uhde představil svojich Les peintres de
Sacré Coeur.1 Od toho času vošlo niekolko dife-
rencovaných variácií „naivnosti“ do dějin umenia
a do světa epochy samej osebe. Spomedzi nich
vymyšlené Květiny Séraphiny Louisovej a potom
nereálná a nerealistická architektúra Louisa Vivina
znamenali v prvom rade nielen morfologickú novost,
ale i novost v podstatě vztahu k motivu.
Tieto variácie potvrdili možnosti, svojho času
netušené ani v prostředí Bateau Lavoir, ani v pr-
vých príspevkoch a monografiách (prvá r. 1911
od W. Uhdeho) o probléme Colníka. Pozornost
bàdateïov sa prehíbila. A predsa bola pomalšia
observácia než spontánny rast týchto javov

3