Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (2.1968)

díme, dóležitému symbolu autorovej tvorby). Tak
nielen ucho má tvar ušnice, nielen hmota má
zrolovaný tvar, ale i gitara (tiež velmi dóležitý
a příznačný symbol), ženské vlasy, krky struno-
vých nástrojov atď. To je možno v tejto súvislosti
pokládat tiež za istý přejav monizmu.
Este jeden moment je tu dóležitý. Zretelne
vyniká například na grafickom liste Záhradné
divadlo, kde sa předmětné monstra připodobil] ú
jednak rastlinám, jednak pripomínajú niektorými
tvarmi 1’udské telá, kedze prerastajú v 1’udské ruky,
prsia či nohy. Sú to teda rastliny-bytosti „fantas-
tického světa“. Podobný princip sme už spomínali
v súvislosti s prerastaním ženských nahých tiel
do rúch, ktoré sa menia v biologickú živú hmotu.
To nás vedie k závěru, že v Brunovského tvorbě
sa vlastně střetáváme s principem sprírodňovania
člověka a zbytostňovania (zduchovňovania) pří-
rody, keď člověk sa stává sám článkom slepého
prírodného procesu a príroda sa naopak odušev-
ňuje, stává sa sama bytosťou. Takýto princip
nestretávame iba (a vo velmi miernej podobě)
například v pozdnej gotike, kde tiež ide o sprí-
rodňovanie neorganického, ale predovšetkým
u Arcimbolda, kde je príroda vlastně bytosťou,
teda niečím duchovným, ktorá sa skládá z mno-
hých menších a menších bytostí, takže nakoniec
všetko je bytost. V zabstraktnenej a zabsoluti-
zovanej polohe tento princip zretelne vyjádřený
nachádzame u českého maliara Bohdana Laci-
nu, u ktorého sa například i píšťaly stávají! by-
tosťami. Ale Brunovského chápanie oduševňovania
prírody a sprírodňovania člověka má snáď naj-
bližšie k fantastickým krajinám Maxa Ernsta.
Tento princip je vlastně prejavom zisteného prin-
cipu večnej změny, vznikania a zanikania. Dů-
ležité však v tejto súvislosti je, že principy spojova-
nia a prerastania (prenikania) predmetov sú vlastně
i princípmi sexuálnymi. Nepřekvapí nás, ak si uvě-
domíme, že sexuálna problematika je jednou z hlav-
ných v Brunovského tvorbě, a to preto, že zmienený
sexuálny princip nielenže je prejavom principu
věčného vznikania a zanikania, života a smrti, ale
že tento princip života sám je akýmsi druhom
sexuálneho principu. Je to v plnom súlade so ziste-
ným chápáním hmoty ako živej bytosti.
Na tomto mieste sa třeba znovu zmieniť o úlohe
světla. Nielenže je jedným z biologizujúcich fak-
torov, ale zároveň vystupuje na straně principu
vyjavovania nevyjaveného, zviditelnovania nevi-

ditelného. Tma, čerň potom vystupujú v opačnom
zmysle, ako principy tmy vesmíru, nicoty, poná-
rania sa. Zřetelné je to na grafickom liste Opitá
nevesta, kde sa z tmy vynárajú biele predmety
alebo torzá predmetov, aby opät do nej zapadli.
Teda nielenže ide o neustálu premenu hmoty, od
jej nedefinovanej nepredmetnosti k nedefinovanej
predmetnosti a potom spät k vzniku základného
napätia Brunovského tvorby, ale zároveň ide
o protiklad bytia a nicoty, o večnú priepasť tmy,
z ktorej sa vynára živá hmota a do ktorej opat
zapadá. Zmieneným základným napätim autorovej
tvorby je teda napätie medzi vyjavovaním a za-
nikáním, medzi predmetne definovaným pojmo-
vým, smerujúcim k rozkladu pomocou zalogičte-
nia, teda k předmětnému nepomenovanému, a na
druhéj straně bezpředmětným nepomenovaným,
vyjavujúcim sa z ničoho postupným spredmetňo-
vaním, až k předmětnému nepomenovanému. Obe
tendencie sa stretávajú v konečnom (na obraze
zmyslove vnímatelnom) napäti medzi pojmové
určeným předmětným, ktoré sa rozkládá a zalo-
giěťuje, a předmětným nepojmovým, nedefinova-
ným, novo vyjaveným. Je to napätie medzi
starou nám známou realitou, z ktorej sa vynára
nová, ale predmetne stále na ňu viazaná rozkladom
a alogickými vzťahmi, a novo vyjavenou, vyno-
řenou realitou.
Doteraz sme vlastně hovořili iba o jednej polovici
tejto druhéj stránky Brunovského štruktúry —
totiž o onej nepojmovo-predmetnej a sčasti o poj-
movo-predmetnej, viazanej na starú realitu. Ho-
vořili sme vlastně o najvšeobecnejšej významovej
vrstvě jeho diel, ktorá je pojmové zachytitelná,
o vrstvě filozofickej, v ktorej sa prejavuje autorovo
chápanie světa vóbec. Táto významová vrstva
na jednej straně je viazaná predmetne, s čím
do istej miery súvisí princip obsahovej deformácie,
iluzívneho skonkrétňovania, teda zobrazovania a
symbolizovania, ale z váčšej časti leží táto „ontolo-
gicko-naturfilozofická“ významová vrstva právě
v onej pojmové nedefinovanej predmetnosti a tak
sme ju nemohli vyložit inak než negativné, převede-
ním na náš pojmový aparát, na náš známy svět —
teda ako niečo, čo je před námi a nad námi,
v konkrétnéj přítomnosti, a je to protiklad nám
známého, jeho založenie: nicota, nekonečno, všet-
ko, prahmota, prapodstata života, nedefinovatel-
né neviditelné. Sme si teda vědomí relatívnosti tohto
sémantického výkladu, ktorý sa snažil previesť

121