Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 2.1968

Page: 128
DOI issue: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1968/0138
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
vyjádřený například i v grafike Zuzany, či v liste
Pokušenie svátého Antonína.
Spoločensko-kritická moralizujúca vrstva vý-
znamu (přitom neoddělitelná od vrstiev filozofic-
kých) je zřetelná i v súvislosti s inými námetmi,
ako to vidieť například v liste Exmajster. Torzo
muža, ktorý sa nachádza mimo šachovnice v pries-
tore, je postavené do protikladu k postavám —
šachovým figúrkam: on jediný je celistvější než
ony, má dokonca ruky, ktorými zasiahol do ich
osudu — hrál s nimi ako so šachovými figúrkami,
ale sám neunikol osudu? Spoločensko-kritický tón
je tu citelný. Podobný kritický pohlad nachádzame
i v grafikách Diskusia či Sjazd numizmatov.
Výjav podaný na prvej z nich nie je ničím iným
než vrháním kociek o vyzývavo ležiacu ženu,
nahú, v konečnom dósledku teda ide o kritiku
spoločenských, medziludských vzťahov. Deformá-
cia tělesných proporcií má tu potom funkciu obsa-
hovoexpresívnu — vyjádřit chtivost, vyzývavosť,
podlost atd’., ako to velmi dobré vidieť i na
Sjazde numizmatikov.
Na tomto mieste móžeme povedať, že hlavnými
charakteristikami prostriedkov pojednávanej spo-
loěensko-morálnej vrstvy je apriórna pojmová pred-
metnosť (myšlienkovosť) a potom javová deformá-
cia, opat na podklade myšlienky. Přesné určenie spo-*
ločensko-morálneho momentu ja zatial dost dobré
nemožné, nielen preto, že je neoddeliteïne spátý
s predchádzajúcimi momentmi a že sa na ne mění,
ale i preto, že samému autorovi nešlo o lineárnu
a presnú ilustráciu apriórnej myšlienky, ale právě
len o istú interpretáciu na danú tému, čoho
zmyslom je měnit významy, podliehať významo-
vým metamorfózam, ktoré sú podstatnou črtou
každej tajomnosti (to znamená — presne nevy-
medziť, nechať v oscilácii). Tak sme vlastně na-
razili na otázku, aká je podstata Brunovského
ilustrácií, ako rieši problém ilustrovat vopred daný
sujet, a konečne, ako chápe dej, dějové rozvíjanie.
V pojednávanej spoločensko-morálnej vrstvě vý-
znamu, v dósledku pevnejšej vazby na pojmovo
určenú predmetnosť zohráva dóležitejšiu úlohu
myšlienková vázba, teda istý pohyb, dej. Nielenže
v javovej vrstvě vidíme postavy či predmetnosti
v akcii, ale predovšetkým, že tieto postavy sú
k sebe navzájom v istých významových vzťahoch.
Pri bližšom skúmaní však zisťujeme, že u Bru-
novského nejde o dóslednú kontinuitu významov,
že naopak sa tu potýkajú dva principy — princip

vázby, významového pohybu a princip skladania
vyňatých zástupných momentov danej dej ověj
kontinuty. To, ako je známe, je Specifikum ma-
liarstva, ktoré svojou podstatou nie je schopné
zmocnit sa adekvátně časového rozvíjania, je
schopné iba rozkládat ho do niekoTkých zástup-
ných momentov, nie je teda schopné byť v čase,
ale iba vytvárať nejakú formu znaku časovej
dimenzie. Otázka však nie je v našom případe
zdaleka tak jednoduchá. U Brunovského totiž ide
o vyhranenie tohto protikladu — protikladu sta-
ti ckej metafory a dynamickej dej ověj kontinuity
v dósledku toho, že vlastně u něho nemožno s plnou
istotou previesť tendenciu k dej ověj kontinuitě
úplné na myšlienku, kedze apriórna myšlienka je
tu iba do istej miery logická a kontinuitná.
Teda v zmienenom protiklade sa vlastně opat
střetáváme s napátím medzi logikou a alogičnosťou
a koniec-koncov medzi apriórnosťou známého
a vynáraním nového. A tak deje znázorněné
a vyjádřené na jeho grafikách nie sú dej mi dósledne
kontinuitnými, ich kontinuita je porušená alo-
gickou simultánnosťou. Na tom istom obraze sa
střetává niekolko dejov vedla seba, bez optickéj
a logickej následnosti, rovnako ako sa stráca jed-
notný zorný bod pozorovania. Dochádza teda
zároveň so zrelativizováním javovej a apriórnej
logiky k absolutizácii tejto rovnoprávnosti všet-
kých momentov vedla seba, čo súvisí s chápáním
času ako konkrétnej věčnosti a so snahou o objek-
tivitu konkrétnej „podstaty“. Vidíme to velmi
zretelne například na grafickom liste Zuzany,
kde starý biblický námět je převedený do niekol-
kých rovin, je vytvořených niekolko dějových,
simultánně a přitom alogicky vedla seba zrovno-
právněných. A tak už nejde iba o niekolko časo-
vých momentov postavených vedla seba bez logiky
kontinuity, ale dokonca aj o akési vertikálně
vrstvenie, o rózne pohlady na ten istý moment, na
ten istý dej, na tú istú situáciu. A právě to je prin-
cip Brunovského ilustrácií: neilustruje předlohu,
ale vytvára istú improvizáciu na danú tému;
nemožno tu hovořit o lineárněj ilustrácií, ale
o synchronickej meditácii na danú tému, čo je
vlastně obměnou surrealistického principu aso-
ciatívneho pásma na utkvelú myšlienku. Brunov-
ský teda nejde horizontálně po témě, ale sa ju
snaží vertikálně interpretovat, čím vytvára akúsi
simultánnu metaforu. V tomto zmysle ho odlišuje
od surrealistickej malby silnejšia vázba na apriórnu

128
loading ...