Wolfa Hubera. V nasledujúcej miestnosti medzi
maliarskym dielom majstra historie Fridricha
a Maximiliána viselo Nesenie kríža z bývalej
andrássyovskej zbierky v Krásnohorskom Pod-
hradí, dnes v Slovenskéj národněj galérii. Táto
velká tabula (na slávnostnej straně so scénou Náj-
denie hrobu štyroch protomartýrov) má vela pří-
buzného s malbami na vnútorných stranách křídel
hlavného oltára v kostole sv. Krvi v Pulkave, při-
pisovanými majstrovi Historie, ktorý niekedy bývá
identifikovaný ako Niclas Preu. V posledněj miest-
nosti před prelátskou jedálňou bol vyinštalovaný
ešte jeden obraz, pochádzajúci zo Slovenska, a to
Sv. příbuzenstvo z Dúbravice, dnes v majetku
Múzea krásných umění v Budapešti. Je to vlastně
středná tabula gotického oltára, na křidlách kto-
rého boli údajné znázornění mužskí členovia pří-
buzenstva, zatial čo na vystavenej tabuli sú to ženy
a Ježiško. Jeho maliar bol umelec neznámého pó-
vodu, v diele odráža sa však fransko-bavorské
chápanie slohu.
Vrcholné dielo hlavného umelca Podunajskej
školy Albrechta Altdorfera, tabule býv. oltára sv.
Šebestiána, malované pre St. Florian, instalované
boli v mramorovej sále na velkom čiernom pa-
nele, pričom jednotlivé došky boli rozmiestnené
v pravdepodobnom póvodnom zoradení. V pre-
látskej jedálni a knižnici upútavali pozornost sú-
bory kresieb a grafiky, na chodbě při nich foto-
grafie architektúry, tu sa návštěvník stretol so
zábermi Vladislavského sálu pražského hradu
a chrámu sv. Barbory v Kutné j Höre, diel naj-
významnejšieho stavitela Podunajskej školy Be-
nedikta Rieda z Piestingu, nám bližšie známého
pod menom Benedikt Rejt z Pistova. Malby z po-
slednej fázy doznievajúceho umenia Podunajskej
školy, rozplývajúce sa postupné v určitom manie-
rizme, umiestnené boli na chodbě pri mramorovej
sále. Tu by nebol škodil přísnější výběr.
Jednotnosťou a výtvarnou čistotou velmi silné
pósobila inštalácia plastiky v lineckom zámku.
Každé dielo tu málo svoje prostredie, svoju
atmosféru. V oddělení plastiky pochádzal celý
rad vynikajúcich exponátov, ako napr. socha
Magdaleny z Čakova, jedno z na jpó vábnějších diel
výstavy vôbec, a časti oltára z Týnského kostola
v Prahe, diela významného rezbára Podunajskej
školy, monogramistu IP a plastiky z českých
a moravských kostolov a veřejných zbierok. Na
tejto časti výstavy bolo badat, že bola robená

podlá koncepcie jedného člověka, dokonale obezná-
meného s materiálom a súčasne velmi kritického,
takže pósobila jednoliatym uceleným dojmom, čo
sa naproti tomu pri malbách v St. Floriane úplné
nepodařilo.
V dňoch 7. až 9. októbra konalo sa v St. Flo-
riane a Linci medzinárodné sympózium, ktoré
tvořilo vedecký závěr výstavy. Už v prvý deň sa
ukázalo, že označenie Podunajská škola je otázne,
bolo však přijaté ako kompromisně a pomocné,
pretože hlavní predstavitelia tohto směru v Po-
dunajsku skutočne žili a tvořili svoje vrcholné
diela. Velmi zaujímavá bola hned prvá přednáška
dr. Fr. Winzingera z Regensburgu, a to Pašijový
cyklus oltára zo St. Florianu ako celková kompozícia,
kde autor poukázal na zviazanie jednotlivých
obrazov prostredníctvom motívov architektúry,
postoj a figúr i použitia tej-ktorej far by v jeden
celok; príspevok dr. Fr. Lippa z Linea Ludová kul-
túra v Bavorsku a Rakásku (duchovno-náboženská
situácia doby Podunajskej školy) zaujal nevšednos-
tou svojho námětu a vtipným vykreslením du-
chovné j situácie doby najma u širokých más.
Ikonografickým motívom slnka v tomto maliarstve
sa zaoberal dr. D. Koeplin z Baselu. Hlavný refe-
rát o plastike predniesol dr. Anton Legner z Frank-
furtu n/M., autor inštalácie plastiky v Linci.
Súdiac podlá zachovaných diel na Slovensku go-
tická drevenú nepolychromovanú plastiku u nás
nepoznáme. Ústup polychromie znamenal však
zintenzívnenie snahy po plasticitě i rezbárskymi
prostriedkami, najma odlišným opracováním po-
vrchov; na túto tému zasvätene hovořil bavorský
pamiatkár dr. J. Taubert z Mnichova v příspěvku
Opracovanie povrchu tzv. nepolychromovanej ne-
skorogotickej drevenej plastiky, pričom na výbornom
fotodokumentačnom materiáli predviedol ukážky
řezby pri použití róznych nástroj ov a spósobov.
Z našich účastníkov dr. K. Vaculík sa zaoberal
javom „podunajské a nepodunajské“ v slovenskom
maliarstve, vztahy medzi českou plastikou a Po-
dunajskou školou citlivo stopoval dr. Jar. Ho-
molka z pražskej Národnej galérie, o monogramis-
tovi IP a jeho vztahu k Čechám hovořil dr. J.
Kropáček z Karlovej univerzity. Ako posledný
referoval reštaurátor K. Stádník o práci na oltáři
majstra IP z kostola P. Márie před Týnom v Prahe.
V závere možno už len stručné konštatovať, že
výstava Umenie Podunajskej školy 1490—1540
dokonale splnila svoje poslanie

184