169

Geometrická ohraničenosť tvaru, charakterizu-
juca vačšinu práč zo školských’ ateliérov, nie je
motivovaná vyhraněně strohým racionalizmom
názoru. Ciel’om je vyláčiť v tvare i dekore všetko
nadbytečné, čo by mohlo zastrieť vlastnosti mate-
riálu. Precízna geometria tvaru sa vyvažuje svě-
telným pásobením materiálu. Toto napätie medzi
racionálnym (ako vychádzaním z podstaty) a po-
etickým (alko umocněním optických hodnot ma-
teriálu) je jediným z najvlastnejších póvabov
studentských práč. Diela nachádzajá nový vztah
medzi člověkem a predmetom. Odcudzenie věcí,
ktoré sme pri opakovaní typizovaných tvarov ná-
klonní vnímat len ako všedná skutočnosť, je tu
nahradené novým estetickým i emotívnym význa-
mem každodenného předmětu.
Najlepšou príležitosťou, ako dat volný prie-
chod individuálnemu názoru na materiál, bola
oblast plastiky v jej neviazanosti na ten-ktorý
užitkový tvar.
Pre vačšinu práč je typické tektonicky strohé
chápanie, kde tvarovanie vychádza buď iz fluid-
ných vlastností skloviny (hutnické plastiky), alebo
je výtvarným zámerom zdáraznenie optických
kvalit (dielaz vybruisovanej skloviny).
Ako příklad práč prvého typu móžeme uviesť
sedimenty od Milana Gašpara z roku 1971 (liate
olovnaté sklo) pre ich záměrná obnaženosť tech-
nologie. Plastika vystihuje svojská povahu skla
ako tekutiny, pričom výsledný tvar je výsledkem
Prirodzeného vrstvenia materiálu pri liatí. Štruk-
tára vzniká bez akéhokolvek vonkajšieho zasahu
— přerušením plynulého pohybu náhlým tuhnu-
tím. Sedimenty ,sá štúdieu materiálu v jeho by-
tostných vlastnosti ach. Podobným zámerom (cez
i'né výtvarné prostriedky i technologický postup)
je vedená plastika Evy Dolejšiovej z roku 1972
(liate sklo, dotvarované brásením). Dotvorenie
tvaru brusom oitvára cez hladký povrch priehfad
do vnátorného života plastiky, do mikrosféry,
tvorenej světelnými reflexmi bublin a hmlovm
vo vrstvě materiálu.
V rámci školy nemožno hovořit’ o jednotnom
Programe ani o závislosti, keďže je to najmä
individualita názoru, ktorá sa tu vědomě podpo-
ruje. Výsledky školy dokazujú jedine v zásadě
společný sklon k využívaniu svetelnej priestoro-
Vosti skla pri zachovaní blokovosti, masivnosti


Ivan Polák, Váza, tmavý rubín, fúkané sklo, zdobené kra-
kelážou, 1971. Majetok SNG, fotografia A. Červenej
tvaru. Fákaná a v hutě dotvarovaná plastika stojí
všeoibecne v školských prácach v tieni obrusova-
ných, blokových práč, v ktorých sa študenti do-
kázali1 reprezentovat viacerými vynikajiácimi vý-
sledikami. Príkladom za všetky sá objekty — tro-
feje a upomřenkové predmety iz příležitosti olym-
pijských hier v Mnichove roku 1972, odměněné
na Medzinárodnom veftrhu Exempla v Mnichove
v tom istom roku striebornou medailon.
V príprave expozície bola bratislavskému od-
deleniu pre sklo v architektáre zverená áloha
vytvořit prototypy objektov vhodných ako vy-
znamenania pre olympijských víťazov. Sklo bolo
zvolené ako’ materiál typický pre Československo.
Stanovená áloha bola teda tematická — predmet
vo funkcii odměny za víťazstvo mal svoju histúriu
už od antiky. Tradičné amfory sa stáročia buď
s ráznou mierou vkusu napodobňovali, alebo na-
hradili okázale vybrusovanými vázami.
Študenti si uvědomili, že akékofvek zotrvávanie
v tradíciách by předurčilo' pokračovanie v dnes
už přežitých tvaroch. Neodvodzovali preto tvar
z dekoratívnych, či ážitkových predmetov, ale
priamo zo vztahu k športovej disciplíně.
Východiskům bol kvadratický blok skla, dotva-
rovaný oibrusovaním. Symbol příslušného odvet-