DOI Artikel:
Bajcurová, Katarína: Výtvarné výrazové východiská a prostriedky syntézy architektúry a sochárstva
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.31180#0012
nevyhnutné rozlišovat dve významové roviny
pojmu.
1. Syntéza umenia v širšom slova zmysle —
ako estetická a umeleckohistorická kategória,
ktorá odráža súčasné podstatné javy týkajúce
sa tvorby životného prostrediaý Vyjadřuje kom-
plexnost a polyfunkčnosť estetizácie jeho so-
ciálno-priestorových funkcií. Charakterizuje
proces, prostriedky i ciel zapojenia výtvarného
umenia do súčasných architektonických a urba-
nistických celkov od jednotlivéj solitérněj bu-
dovy cez architektonický komplex až k urba-
nistickej koncepci!. Ako umeleckohistorická
kategória označuje vždy spojenie konkrétného
architektonického diela s konkrétným výtvar-
ným artefaktom (celou sústavou) a s konkrét-
ným ideovo-funkčným ty porn prostredia, vyjad-
řuje určitý historický stupeň výtvarno-ume-
leckého myslenia. Je teda vždy ideovou a světo-
názorovou kategóriou, ktorá v priestorovej,
myšlienkovej, formovo-výrazovej organizácii
odráža specifický vývinový stupeň rozvoj a spo-
ločnosti, jej materiálno-duchovnú charakteris-
tiku a napátia základné i nadstavby, světonázor,
výrobně, sociálně, medziludské vztahy, spósob
života, životný sloh a pod. V tomto zmysle vy-
stupuje ako hodnotiaci a kvalitatívny ideál spo-
ločnosti a jej sociálneho usilovania.
2. Syntéza umenia v užšom slova zmysle —
ako konkrétna metoda tvorby integrovaného
architektonického, resp. urbanistického prostre-
dia pomocou spojenia ideovo-funkčných a vý-
tvarno-výrazových možností a prostriedkov
architektúry, urbanizmu a sochárstva, maliar-
stva, disciplín užitého umenia a dizajnu do no-
vého uměleckého celku, ako zložitá kvalita kon-
tinuity a diskontinuity vzájomných relácií je-
dinečných diel, ich funkčného určenia, ideovej
jednoty a formálneho stvárnenia celku od de-
tailu, solitéru po komplex. Zároveň je to kate-
gória označujúca umělecký proces i jeho výsle-
dok — výtvarné dielo, ktorého umělecká obraz-
nost vzniká na základe typologického, formálno-
-výrazového prelínania tvárnéj řeči jednotli-
vých druhov a žánrov výtvarného umenia.
V tomto zmysle syntéza umenia znamená
kvalitativně najvyšší typ spolupráce výtvarných
druhov (nie každá spoluúčast výtvarného diela
v architektúre je a priori syntézou). Je potřebné
chápat ju ako novu integrovanú hodnotu — sys-
tém, t. j. takú sústavu vztahov na nej zúčastně-
ných objektov, ktorej vlastnosti sa odlišuj ú od
jednoduchého súčtu kvalit jednotlivo do nej
vstupujúcich objektov. Primárnou podmienkou
syntézy je vvhranenost ideového určenia diela
(ideovo-funkčné hfadisko); výstupnými pod-
mienkami sú funkčná a formová podmienenosť
diela (výrazovo-funkčné hfadisko), pričom vý-
razová stránka syntézy předpokládá množstvo
individuálnych tvořivých prístupov. Vo všeo-
becnosti sa deje dvorná modelovými cestami:
1. na principe organického prelínania sa tva-
roslovia, vztahov subordinácie a koordinácie
skladobných elementov (tzv. polyfónny typ),
analogie formy;
2. na principe kontrastného protipostavenia
výrazových prostriedkov (tzv. monologický
alebo dialogický typ), opozície formy.
Úvaha o výtvarných východiskách a pro-
striedkoch syntézy architektúry a sochárstva by
mala vychádzať z úvahy o špecifikách výrazo-
vých prostriedkov, tvárnej řeči obidvoch výtvar-
ných druhov (z úvahy ,,čo móže" a ,,čo nemóže"
daná disciplína v rámci s voj ich morfologických
hraníc dosiahnut, z úvahy o tom, čo dané disci-
plíny spája a čo rozděluje). Spoločnou štruktú-
rou, morfologickou dominantou a primárným
formotvorným prostriedkom je priestorovost. Je
základným klasifikačným znakom, ktorý zara-
duje tieto druhy medzi umenia priestorové. M.
S. Kagan^ rozlišuje druhy priestorového umenia
podlá dvoch základných formotvorných spóso-
bov: nezobrazuj úceho (resp. výrazového), ktorý
sa týká výrazovej řeči architektúry (užitého u-
menia a dizajnu) a zobrazujúceho (sochárstvo,
maliarstvo). Striktně delenie nevyčerpáva šířku
problematiky a je modelovým zjednodušením
daných vztahov. Vztah principu zobrazujúceho
a nezobrazujúceho je pri priestorových ume-
niach zložitejší a mnohostrannější. Naznačenie
škály ich vzájomných vztahov nám jasné ukáže
principy syntézy druhov — architektúry a so-
chárstva.
Základný menovatef architektonického, tvár-
ného, výrazového jazyka — nazvime ho spolu
s Kaganom ,,architektonická logika" — vyplývá
pojmu.
1. Syntéza umenia v širšom slova zmysle —
ako estetická a umeleckohistorická kategória,
ktorá odráža súčasné podstatné javy týkajúce
sa tvorby životného prostrediaý Vyjadřuje kom-
plexnost a polyfunkčnosť estetizácie jeho so-
ciálno-priestorových funkcií. Charakterizuje
proces, prostriedky i ciel zapojenia výtvarného
umenia do súčasných architektonických a urba-
nistických celkov od jednotlivéj solitérněj bu-
dovy cez architektonický komplex až k urba-
nistickej koncepci!. Ako umeleckohistorická
kategória označuje vždy spojenie konkrétného
architektonického diela s konkrétným výtvar-
ným artefaktom (celou sústavou) a s konkrét-
ným ideovo-funkčným ty porn prostredia, vyjad-
řuje určitý historický stupeň výtvarno-ume-
leckého myslenia. Je teda vždy ideovou a světo-
názorovou kategóriou, ktorá v priestorovej,
myšlienkovej, formovo-výrazovej organizácii
odráža specifický vývinový stupeň rozvoj a spo-
ločnosti, jej materiálno-duchovnú charakteris-
tiku a napátia základné i nadstavby, světonázor,
výrobně, sociálně, medziludské vztahy, spósob
života, životný sloh a pod. V tomto zmysle vy-
stupuje ako hodnotiaci a kvalitatívny ideál spo-
ločnosti a jej sociálneho usilovania.
2. Syntéza umenia v užšom slova zmysle —
ako konkrétna metoda tvorby integrovaného
architektonického, resp. urbanistického prostre-
dia pomocou spojenia ideovo-funkčných a vý-
tvarno-výrazových možností a prostriedkov
architektúry, urbanizmu a sochárstva, maliar-
stva, disciplín užitého umenia a dizajnu do no-
vého uměleckého celku, ako zložitá kvalita kon-
tinuity a diskontinuity vzájomných relácií je-
dinečných diel, ich funkčného určenia, ideovej
jednoty a formálneho stvárnenia celku od de-
tailu, solitéru po komplex. Zároveň je to kate-
gória označujúca umělecký proces i jeho výsle-
dok — výtvarné dielo, ktorého umělecká obraz-
nost vzniká na základe typologického, formálno-
-výrazového prelínania tvárnéj řeči jednotli-
vých druhov a žánrov výtvarného umenia.
V tomto zmysle syntéza umenia znamená
kvalitativně najvyšší typ spolupráce výtvarných
druhov (nie každá spoluúčast výtvarného diela
v architektúre je a priori syntézou). Je potřebné
chápat ju ako novu integrovanú hodnotu — sys-
tém, t. j. takú sústavu vztahov na nej zúčastně-
ných objektov, ktorej vlastnosti sa odlišuj ú od
jednoduchého súčtu kvalit jednotlivo do nej
vstupujúcich objektov. Primárnou podmienkou
syntézy je vvhranenost ideového určenia diela
(ideovo-funkčné hfadisko); výstupnými pod-
mienkami sú funkčná a formová podmienenosť
diela (výrazovo-funkčné hfadisko), pričom vý-
razová stránka syntézy předpokládá množstvo
individuálnych tvořivých prístupov. Vo všeo-
becnosti sa deje dvorná modelovými cestami:
1. na principe organického prelínania sa tva-
roslovia, vztahov subordinácie a koordinácie
skladobných elementov (tzv. polyfónny typ),
analogie formy;
2. na principe kontrastného protipostavenia
výrazových prostriedkov (tzv. monologický
alebo dialogický typ), opozície formy.
Úvaha o výtvarných východiskách a pro-
striedkoch syntézy architektúry a sochárstva by
mala vychádzať z úvahy o špecifikách výrazo-
vých prostriedkov, tvárnej řeči obidvoch výtvar-
ných druhov (z úvahy ,,čo móže" a ,,čo nemóže"
daná disciplína v rámci s voj ich morfologických
hraníc dosiahnut, z úvahy o tom, čo dané disci-
plíny spája a čo rozděluje). Spoločnou štruktú-
rou, morfologickou dominantou a primárným
formotvorným prostriedkom je priestorovost. Je
základným klasifikačným znakom, ktorý zara-
duje tieto druhy medzi umenia priestorové. M.
S. Kagan^ rozlišuje druhy priestorového umenia
podlá dvoch základných formotvorných spóso-
bov: nezobrazuj úceho (resp. výrazového), ktorý
sa týká výrazovej řeči architektúry (užitého u-
menia a dizajnu) a zobrazujúceho (sochárstvo,
maliarstvo). Striktně delenie nevyčerpáva šířku
problematiky a je modelovým zjednodušením
daných vztahov. Vztah principu zobrazujúceho
a nezobrazujúceho je pri priestorových ume-
niach zložitejší a mnohostrannější. Naznačenie
škály ich vzájomných vztahov nám jasné ukáže
principy syntézy druhov — architektúry a so-
chárstva.
Základný menovatef architektonického, tvár-
ného, výrazového jazyka — nazvime ho spolu
s Kaganom ,,architektonická logika" — vyplývá